Raymond Ibrahim
Vyvoláva rozhodný
postoj voči islamu hnev, odpor a násilie zo strany moslimov? A naopak,
získajú pochlebovanie a ústupky moslimom ich uznanie, rešpekt a spoluprácu?
Až priveľa ľudí
na Západe je presvedčených, že odpoveď na obe tieto otázky je dôrazné áno.
Napríklad, siedmeho
decembra 2020 v Berlíne Helge Lindh zo Sociálnodemokratickej strany
v prejave v Bundestagu, nemeckom spolkovom parlamente, odsúdil
to, čo označil ako „islamofóbiu“ a zdôraznil, že Nemci sa musia snažiť
„pochopiť moslimov namiesto toho, aby sa ich snažili zmeniť... Nehovorme moslimom,
čo je moderný islam.“
Väčšina jeho
sťažností mierila na stranu Alternatíva pre Nemecko (AfD), ktorá nielen, že
zastáva rozhodný postoj proti moslimskej imigrácii, ale najala si ma, aby som
rečnil o islame – a oznámila to len pár dní pred Lindhovým vystúpením
(video v nemčine tu).
V jednej chvíli sociálny
demokrat povedal: „Ak moslimom povieme, čo od nich očakávame a ako sa majú
správať, ponížime ich a zožneme nenávisť.“
Je to pravda?
Nie, práve naopak.
Zoberme si zabudnuté
lekcie z (veľmi skreslenej) koloniálnej éry, keď európske národy ovládali a kontrolovali
veľkú časť moslimského sveta. Po 1200 rokoch džihádov, ktoré natrvalo dobyli asi
tri štvrtiny kresťanského sveta a terorizovali zvyšok, sa Európe v priebehu
19. a začiatkom 20. storočia podarilo vojensky zatieniť
a v podstate zneistiť islam.
Moslimovia neboli
rozhorčení a neobracali sa horlivejšie k džihádu, ale spochybňovali nadradenú
silu islamu; po prvý krát v dejinách moslimovia pozerali na Západ s úctou
a rešpektom. Výsledkom bolo pozápadnenie a sekularizácia.
Koniec koncov, jedna
vec bola dodržiavať šaríu a džihád, keď islam dobýval a podroboval si
nemoslimov, ako to robil viac než tisícročie. Celkom inou vecou bolo, aby moslimovia
zostali presvedčení o islamskom spôsobe života, keď opovrhovaní neveriaci s
veľkou ľahkosťou dobývali a podrobovali si krajiny islamu – predvádzali svoje
vynikajúce zbrane a techniku, nehovoriac o všetkých ostatných výhodách
západnej civilizácie.
Ako to vyjadril
dobový historik, „Napoleonova invázia oboznámila vzdelaných Egypťanov s myšlienkami
Francúzskej revolúcie,“ čo „v nich vyvolalo nepríjemný pocit, že 'umma'
(islamské spoločenstvo) nie je taká dokonalá a silná, ako si predstavovali. Táto
neistota bola základom nových myšlienok a koncepcií.“
Po prvý krát po viac
ako tisícročí tak moslimovia začali napodobňovať Západ vo všetkom, od politiky
a vládnutia až po každodenné obliekanie a etiketu. Počas koloniálnej éry
a do polovice dvadsiateho storočia boli všetky typicky islamské veci – ako
napríklad islamskí duchovní, ženský „hidžáb“ a saláfitská brada – moslimami
čoraz viac vnímané ako prežitky zaostalej doby, ktorým sa treba vyhýbať. Mnohí
„moslimovia“ boli moslimami iba podľa mena. Ako hovorí staré príslovie, „Ak ich
nemôžeš poraziť, pridaj sa ku nim.“
Stačí sa obrátiť na
históriu Turecka, aby sme si uvedomili túto zabudnutú kapitolu masového napodobňovania
Západu. Pred koloniálnou érou bolo Turecko po stáročia džihádistickým štátom moslimského
sveta v pravom slova zmysle (najprv za vlády seldžuckej, potom osmanskej dynastie).
Viedlo džihád proti Európe, pričom na celé stáročia pohltilo veľkú časť Balkánu
a presadzovalo šaríu.
Lenže po prudkom
vzostupe Západu sa Turecko ani zďaleka nepridŕžalo islamu, ale odpadlo od neho,
až na svoj názov. Zrušilo Osmanskú ríšu, posledný kalifát islamského sveta, a zrieklo
sa svojej islamskej identity a dedičstva – dokonca zavrhlo kedysi posvätné
arabské písmo a nahradilo ho latinkou, aby sa stalo viac európskym. Turecko
sa z vlajkonosiča islamu a stelesnenia džihádu po dobu približne päťsto rokov
stalo pravdepodobne najviac pozápadneným moslimským štátom na svete.
Podobne, všetky
ľudové arabské nacionalistické hnutia, ktoré sa objavili v dvadsiatom
storočí, boli výrazne sekulárne a pozápadnené, určite v porovnaní s náboženskou
rétorikou prevládajúcou v skorších dobách. Ešte v polovici 60-tych rokov
minulého storočia egyptský prezident Džamál Abd an-Násir v egyptskej štátnej televízii
pred preplneným hľadiskom zosmiešňoval
myšlienku, že ženy by mali nosiť hidžáb – a to so všeobecným smiechom a súhlasom.
(V 60-tych rokov minulého storočia nosilo hidžáb len zopár Egypťaniek; dnes sa v Egypte
zahaľuje väčšina žien.)
Netreba ani hovoriť,
že európske mocnosti, ktoré ovládali moslimské krajiny, zaujali k islamu omnoho
tvrdší a priamočiarejší prístup, než by si ktorýkoľvek súčasný západný štát
vôbec dokázal predstaviť; a napriek tomu hlavný prúd moslimov, zďaleka nie
„ponížený“ či „rozhorčený“, nasledoval ich príklad.
Práve vtedy, keď sa
Západ začal riadiť radami, na ktorých nemecký politik Lindh a mnohí jemu podobní
trvajú a ktoré sú kľúčom k „získaniu moslimských sŕdc a myslí“ – teda
plazením sa, obviňovaním Západu zo všetkého a chválením islamu – sa
moslimovia začali obracať ku šaríi a džihádu.
Nie je náhoda, že
návrat „islamského fundamentalizmu“, ako ho nazývali v 70-tych rokoch minulého
storočia, nasledoval v tesnom závese za kultúrnou revolúciou, ktorá koncom
60-tych rokov zachvátila Západ. Táto nová kultúra sexuálnej neviazanosti,
morálneho relativizmu, bezbožnosti a nenávisti voči Západu podnietila
moslimov, ktorí kedysi obdivovali a napodobňovali Západ, keď sa ešte vyznačoval
morálnou zdržanlivosťou, reagovať s opovrhnutím. Ďalší aspekt 60-tych rokov – hyperkritika
Západu a jeho hodnôt ľavicovými západnými intelektuálmi – situáciu ešte zhoršil.
Názor moslimov na Západ sa rýchlo zhoršil a stali sa nepriateľským.
Západ si v ére
západnej moci a sebavedomia získal rešpekt moslimov. Ale v 70-tych
rokoch západní intelektuáli tlačili moslimov, ktorí kedysi hľadeli na Západ,
späť k islamu. Vezmime si len oblasť historických štúdií: Západná civilizácia
je teraz vykresľovaná ako hlavná príčina všetkých problémov sveta. Islamská
civilizácia je teraz vykresľovaná ako ďalšia ušľachtilá obeť kresťanského drancovania.
Objektívna história vzťahu medzi islamom a Západom bola postavená na hlavu.
Podobne ako Lindh,
aj západní akademici a intelektuáli sa dnes snažia chváliť moslimské
úspechy aj tam, kde žiadne nie sú – ako keď Barack Obama nariadil NASA, aby
moslimovia „mali dobrý pocit zo svojho historického prínosu k vede.“ Takého
sebakritické a pochlebovačné správanie si moslimov ani zďaleka nezískalo, ale
prirodzene u nich vyvolalo ešte väčší odpor – a naďalej vyvoláva.
Keď bol Západ
sebavedomý a hrdý na svoje dedičstvo, priťahoval moslimov k tomu, aby
ho napodobňovali – dokonca aj vtedy, keď im vládol v ich vlastných
krajinách. Teraz, keď sa večne ospravedlňuje za svoje „hriechy“
a démonizuje vlastné dedičstvo, pričom propaguje hedonizmus a celkovo
nečestný životný štýl, nedokáže zabrániť ani tomu, aby ho čoraz znechutenejší moslimovia
napádali na jeho vlastnom území. Nemecko, kde politici ako Lindh trvajú na tom,
že „ak moslimom povieme, čo od nich očakávame a ako sa majú správať,
ponížime ich a zožneme nenávisť,“ to dokonalo stelesňuje.
Skrátka, ako raz povedal
Usáma bin Ládin, „Keď ľudia vidia silného a slabého koňa, od prírody sa im
páči ten silný.“ Sebavedomie, asertivita a sila sú príťažlivejšie a vyvolávajú
obdiv a napodobňovanie – najmä medzi ľuďmi odchovanými na primitívnych predstavách
o tom, že ten, kto má moc, určuje, čo je správne, čo bolo dlho hlavnou myšlienkou
islamu – zatiaľ čo plachosť, slabosť a rozpoltenosť vyvolávajú u tých
istých ľudí opovrhnutie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára