Vymazaná história islamu

Rozhovor s Raymondom Ibrahimom.

Raymond Ibrahim sa narodil v USA a vychovávali ho egyptskí rodičia, ktorí žili na Blízkom východe, je spisovateľom a veľmi uznávaným prednášajúcim, ktorý sa špecializuje na Blízky východ a islam. Momentálne je odborným pracovníkom v David Horowitz Freedom Center, uznávaným vyšším pracovníkom na inštitúte Gatestone a odborným pracovníkom na Middle East Forum. Spolu s Danielom Pipesom, Robertom Spencerom a Bruceom Bawerom je jedným z najslobodnejších hlasov o islamských dejinách.

Taliansky vydavatelia nie sú ochotní prekladať a vydávať knihy kritické voči islamu. Nedávno ste vydali knihu Obrancovia Západu (Defenders of the West). Môžete našim čitateľom priblížiť obsah tohto textu?

Áno, je to pokračovanie mojej predchádzajúcej knihy Meč a šabľa: Štrnásť storočí vojny medzi islamom a Západom (Sword and Scimitar: Fourteen Centuries of War between Islam and the West). Kým táto kniha sa zameriavala na osem rozhodujúcich bitiek medzi islamom a Európou, ktoré formovali chod dejín, Obrancovia Západu sa zameriavajú na osem rozhodujúcich mužov. Kniha sa pozerá na tú istú dlhú vojnu medzi islamom a Európou, ale cez optiku a životy týchto ôsmich bojovníkov, ktorých životy a činy sú dramatickejšie než dokáže zachytiť väčšina hraných filmov. Iróniou je, že kým kedysi bolo všetkých týchto osem mužov oslavovaných ako veľké vzory a hrdinovia, dnes je väčšina z nich buď úplne neznáma, alebo očierňovaná a ich obranné vojny proti islamu sú prezentované ako intolerantné a nevyprovokované útoky „islamofóbov“ a xenofóbov, ktorí neboli schopní „oslavovať diverzitu“. Mal by som dodať, že sa mi podarilo preniknúť do niekoľkých tajuplných a málo známych zdrojov v rôznych jazykoch, aby som ponúkol čo najpresnejšie a najchytľavejšie opisy ich bojov proti džihádu.

Ruská invázia na Ukrajinu zvýšila závislosť Európy od Turecka, Azerbajdžanu, Alžírska a moslimských krajín pri Kaspickom mori. Ako budú tieto moslimské krajiny v budúcnosti využívať našu závislosť od ich zdrojov energie?

Nuž, ak sú dejiny nejakým ukazovateľom, tieto moslimské krajiny využijú našu závislosť od ich zdrojov energie tak, že to posilní islam, a to aj vo svetovom spoločenstve. Napríklad, o saudských petrodolároch je dobre známe, že sa nimi financuje a šíri najradikálnejšia forma islamského učenia v mešitách a madrasách (islamských náboženských školách – pozn. prekl.) po celom svete, vrátane, ak nie najmä, na Západe – takzvaný „wahhábizmus“ (čo je v skutočnosti len iný spôsob, ako povedať doslovný a puristický islam). Okrem toho, snaha o posilnenie islamu a oslabenie neveriacich je moslimským imperatívom, ktorý možno dosiahnuť mnohými spôsobmi, z ktorých najznámejší je džihád. Podľa tohto scenára moslimovia využijú peniaze samotných neveriacich a ich závislosť od moslimských zdrojov na radikalizáciu moslimských spoluobčanov proti Západu.

Moslimovia dobyli a podrobili si obrovské územia po celom svete, od Európy cez Áziu po Afriku. Ako je možné, že civilizácia bojovníkov a otrokárov sa teraz považuje za „obeť“ údajného útlaku Západu?

Áno, je to úžasný zvrat udalostí, nie? Dôvod, prečo sa podarilo zvíťaziť v takejto prevrátenej histórii, je dvojaký: po prvé, väčšina skutočných historických interakcií medzi islamom a Západom – stáročia vojen, dobývania, krviprelievania a masového otroctva – bola potlačená; tu mám na mysli pokračujúci, násilný džihádistický útok páchaný moslimskými kalifátmi, sultanátmi a emirátmi z rôznych národov vrátane Arabov, Berberov, Turcov a Tatárov. Ako píšem v oboch knihách, Obrancovia Západu a Meč a šabľa, tieto rôznorodé národy, ktoré sa riadili jednoznačne islamskou logikou – takou, ktorú presadzuje ISIS a o ktorej nám bolo povedané, že nemá „nič do činenia s islamom“ – viedli neúnavný džihád v každom kúte Európy a pri svojich nájazdoch na chytanie otrokov zašli až na Island. Navyše, v prvých storočiach islamu boli tri štvrtiny pôvodného kresťanského sveta – vrátane celej severnej Afriky, od Maroka po Egypt, Blízkeho východu a Malej Ázie (dnes známej ako Turecko) – násilne anektované z kresťanského sveta, hoci tieto regióny predstavovali staršie a rozvinutejšie oblasti kresťanstva. Na Západe o tomto, žiaľ, vie iba pár ľudí; zdá sa, že si myslia, že Blízky východ a severná Afrika boli vždy islamské. Táto história však nielenže bola úplne potlačená, ale namiesto nej boli ľubovoľné historky, ktoré démonizujú Európanov a prezentujú moslimov ako obete, vytrhnuté z kontextu, zveličené a všeobecne sa rozšírili.

Je to tak aj v prípade križiackych výprav?

Križiacke výpravy sú dokonalým príkladom. Ak sa opýtate niekoho na Západe, kedy sa začali konflikty medzi moslimami a Európanmi, vždy vám odpovie, že to boli križiacke výpravy. Pritom odhalia svoju nevedomosť o tom, že križiacke výpravy boli v skutočnosti len kvapkou v mori všetkých vojen medzi islamom a Západom v priebehu viac než jedného tisícročia; a počas všetkých tých vojen – vrátane prvej vojny Spojených štátov amerických ako štátu s „Berbermi“ – to boli moslimovia, ktorí boli agresormi. Prečo inak by bol islam po stáročia v Španielsku, na Balkáne či v Rusku? Napokon, keď „mainstream“ hovorí o historickej interakcii medzi Západom a islamom, vždy začína koloniálnou érou, čiže začína tým krátkym časovým úsekom, keď sa Západ konečne stal vojensky nadradeným islamu, a preto ho možno označiť za agresora. Iróniou a skutočnosťou je, že aj prví európski kolonizátori pôsobili v kontexte nepretržitej, dlhej vojny medzi islamom a nimi samými; inými slovami, snažili sa reformovať alebo aspoň oslabiť moslimský svet.

Nedávne pobodanie Salmana Rushdieho ukazuje, že islam má „dlhú pamäť“, pokiaľ ide o „urážky“, za obeť ktorých sa považuje; naopak, obyvatelia Západu rýchlo zabúdajú na teroristické útoky a islamské násilie. Čomu vďačíme za tento rozdiel v pamäti?

Dobrá otázka. Myslím si, že väčšinou sa do veľkej miery točí okolo toho, ako boli moslimovia a západniari formovaní. Povedal by som, že moslimovia majú prirodzený alebo normálny druh pamäte, ktorý zasadzuje a interpretuje udalosti v kontexte ich histórie. Na druhej strane, ľudia zo Západu sú zvyknutí pomocou takzvaných „správ“ myslieť a zaujímať sa len o to, čo je „nové“ – hoci, samozrejme, v skutočnosti nikdy nie je nič nové – a potom prejsť na ďalšiu vec, ktorou „správy“ hýria a zabudnú na tú prvú.

Prevzaté z http://www.linformale.eu/the-delated-history-of-islam-interview-with-raymond-ibrahim/