Raymond Ibrahim
Organizácia spojených národov vyhlásila 15. marec – tiež dosť
zlovestne známy ako marcové ídy – za „medzinárodný deň boja proti islamofóbii“. Tým prijali a snažia sa prikázať predstavu, že
každý strach (doslova fóbia) nemoslimov z islamu je neopodstatnený a iracionálny,
a preto sa proti nemu musí „bojovať“.
V skutočnosti nie je odpor voči islamu ničím novým alebo
niečím, čo sa „práve stalo“; nie je to ani vedľajší produkt časových okolností
(povedzme odpor voči moslimom kvôli útokom z 11. septembra 2001 atď.). Naopak,
je to niečo, čo pociťujú všetci racionálni nemoslimovia od samého vzniku islamu
v siedmom storočí.
Napríklad, ľudia na západe, vrátane mnohých z ich velikánov,
vždy vykresľovali islam ako nepriateľskú a násilnú silu – často tak, že by
sa dnešný „islamofób“ musel červenať. A nebolo to preto, že by Európania „pretvárali
toho druhého“, aby „potvrdili svoje imperiálne ambície“ (aby som použil otrepanú
terminológiu Edwarda Saida, ktorá dlho dominovala v akademickej obci v súvislosti
s interakciami západu s moslimami). Bolo to skôr preto, že islam sa ku
„neveriacim“ vždy správal rovnako ako ISIS: kruto.
Podľa moslimskej histórie, Mohamed v roku 628 vyzval
rímskeho (alebo „byzantského“) cisára Hérakleia – symbolickú hlavu „Západu“,
vtedy známeho ako „kresťanský svet“ – aby sa podriadil islamu; keď cisár
odmietol, rozpútal proti západnému svetu krutý džihád. O necelých 100 rokov
neskôr si islam podmanil viac než dve tretiny kresťanského sveta
a podnikal nájazdy hlboko do Francúzska. Hoci sa týmto ďalekosiahlym
výbojom v dnešných učebniciach často venuje len zľahčujúca veta, ak vôbec,
vtedajší kronikári jasne uvádzajú, že išlo o kataklizmatické udalosti, ktoré
mali traumatický vplyv a hrali nemalú úlohu pri formovaní Európy, teda nedobytej
časti a poslednej bašty kresťanského sveta.
Ale táto prastará „fóbia“ z islamu nevznikla len preto,
čo osobne zažili v rukách moslimov. Už vo ôsmom storočí sa islamské spisy
a história – Korán, hadísy, Síra a literatúra maghází (literatúra
o Mohamedových vojenských výpravách – pozn. prekl.) – stali dostupnými pre
tie kresťanské komunity, ktoré žili v susedstve kalifátov alebo dokonca
pod ich autoritou. Na základe len týchto primárnych zdrojov islamu dospeli kresťania
k záveru, že Mohamed bol (možno démonom posadnutý) falošný prorok, ktorý si veľmi
očividne vymyslel vieru, aby ospravedlnil najhoršie ľudské nemravnosti – nadvládu,
rabovanie, krutosť a chlipnosť.
Tento názor prevládal v Európe viac ako tisíc rokov a umocňovala
ho skutočnosť, že moslimovia aj viac ako tisíc rokov po Mohamedovi napádali kresťanské
územia, drancovali ich a unášali ich ženy a deti. Prvý stret
Spojených štátov s islamom – ich úplne prvá vojna ako štátu, krátko po získaní nezávislosti – sa
odohral prostredníctvom moslimských nájazdov na americké lode, ktoré získavali ako
korisť a otrokov v mene Alláha.
Nasleduje malá ukážka toho, čo si Európania mysleli o islame
v priebehu storočí:
Teofanes, významný
východorímsky („byzantský“) kronikár (zomrel v r. 818):
„Učil (Mohamed) tých, ktorí mu načúvali, že ten, kto zabije nepriateľa
– alebo je zabitý nepriateľom – vstúpi do raja (pozri Korán 9:111).
A povedal, že raj je telesný a zmyselný – orgie jedenia, pitia
a žien. Bola tam tiež rieka vína... a ženy boli iného druhu (hurisky), trvanie
sexu sa veľmi predlžovalo a potešenie z neho bolo dlhotrvajúce (napr.
Korán 56:7-40, 78:31, 55:70-77). A všelijaké iné nezmysly.“ (Kronika,
str. 465)
Tomáš Akvinský,
jeden z najvplyvnejších kresťanských filozofov a scholastikov (zomrel
v r. 1274):
„(Mohamed) Zvádzal ľudí prísľubmi telesnej rozkoše, ku
ktorej nás nabáda telesná zmyselnosť... a dal voľný priebeh telesnej
rozkoši. V tomto všetkom, čo nie je neočakávané, ho poslúchali zmyselní muži.
Čo sa týka dôkazov pravdivosti jeho učenia... Mohamed povedal, že bol poslaný
v moci svojich zbraní – čo sú znamenia, ktoré nechýbajú ani lupičom a tyranom
(čiže jeho „dôkazom“, že boh je s ním, je to, že si dokázal podrobiť a plieniť
ostatných)... Mohamed prinútil ostatných násilím svojich zbraní, aby sa stali jeho
nasledovníkmi.“ (Summa contra Gentiles, I, kap. 6, §4)
Marco Polo,
svetoznámy cestovateľ (zomrel v r. 1324):
„Podľa ich (moslimského) učenia je všetko, čo je ukradnuté
alebo ulúpené od ľudí s inou vierou, získané správne a krádež nie je
zločinom; zatiaľ čo tí, ktorí zomrú alebo sú zranení rukami kresťanov, sa
považujú za mučeníkov. Ak by im to teda (mongolská) moc, ktorá im teraz vládne,
nezakázala a neobmedzila ich, spáchali by mnoho ohavností. Tieto princípy
sú spoločné pre všetkých saracénov.“ (The Travels of Marco Polo, the Venetian, str. 45)
Polo píše, že keď mongolský chán neskôr odhalil nemravnú zločinnosť
Achmata (alebo Ahmeda), jedného zo svojich moslimských miestodržiteľov,
„jeho pozornosť sa zamerala na učenie sekty saracénov (teda islamu),
ktoré ospravedlňuje každý zločin, ba dokonca aj samotnú vraždu, ak je spáchaná na
niekom, kto nepatrí k ich náboženstvu. A keď videl, že toto učenie
viedlo prekliateho Achmata a jeho synov k tomu, aby konali tak, ako
konali, bez akéhokoľvek pocitu viny, chána to viedlo k tomu, aby voči nemu pociťoval
najväčší odpor a zhnusenie. Preto si predvolal saracénov a zakázal im
robiť mnohé veci, ktoré im nariaďovalo ich náboženstvo.“ (tamže, str. 149)
Alexis de Tocqueville,
francúzsky politický mysliteľ a filozof, známy najmä svojím dielom Demokracia
v Amerike (zomrel v r. 1859):
„Veľa som študoval Korán. Z toho štúdia som odišiel
s presvedčením, že na svete bolo len málo náboženstiev, ktoré by boli pre
ľudí také smrteľné ako to Mohamedovo. Podľa môjho názoru je hlavnou príčinou úpadku,
ktorý je dnes v moslimskom svete tak viditeľný a hoci je menej absurdné než
dávny polyteizmus, jeho spoločenských a politických tendencií sa podľa
môjho názoru treba obávať viac, a preto ho považujem skôr sa formu úpadku
než formu pokroku vo vzťahu ku samotnému pohanstvu.“ (The Tocqueville Reader:
A Life in Letters and Politics, str. 229)
Theodore („Teddy“)
Roosevelt, 26. prezident Spojených štátov a vynikajúci študent
histórie (zomrel v r. 1919):
„Kresťanstvo sa v Európe zachránilo len preto, že európske
národy bojovali. Keby európske národy v siedmom a ôsmom storočí
a ďalej, až do sedemnásteho storočia vrátane, nemali vojenskú rovnosť a postupne
rastúcu prevahu nad mohamedánmi, ktorí vtrhli do Európy, Európa by v tejto
chvíli bola mohamedánska a kresťanské náboženstvo by bolo vyhubené. Všade tam,
kde mali mohamedáni úplnú moc, všade tam, kde sa im kresťania nedokázali ubrániť
mečom, kresťanstvo napokon zaniklo.“ (Fear God and Take Your Part, str. 196-197)
Winston Churchill,
vodca spojeneckého vojnového úsilia proti Hitlerovi počas Druhej svetovej vojny
(zomrel v r. 1965):
„Aké strašné sú kliatby, ktoré mohamedánstvo (islam) uvaľuje
na svojich stúpencov! Okrem fanatického šialenstva, ktoré je u človeka rovnako
nebezpečné ako hydrofóbia u psa, je tu táto strašná fatalistická apatia. Následky
sú viditeľné v mnohých krajinách. Neobozretné návyky, neporiadne systémy poľnohospodárstva,
zdĺhavé metódy obchodu a nedostatok bezpečnosti majetku existujú všade tam,
kde vládnu alebo žijú nasledovníci proroka. Ponížený senzualizmus zbavuje tento
život jeho pôvabu a noblesy; ten nasledujúci zbavuje jeho dôstojnosti
a posvätnosti. Skutočnosť, že podľa mohamedánskeho práva musí každá žena
patriť nejakému mužovi ako jeho absolútny majetok, či už ako dieťa, manželka,
alebo konkubína, musí oddialiť konečný zánik otroctva, kým islamská viera
prestane byť veľkou silou medzi ľuďmi.“ (The River War, prvé vydanie, 1899)
Aby sa nezdalo, že tieto a ostatné historické obvinenia
voči islamu sú len vedľajšími produktmi kresťanskej, resp. západnej xenofóbie a neznášanlivosti
voči „iným“, treba poznamenať, že mnohí západní kritici islamu pravidelne
vychvaľovali iné nezápadné civilizácie, rovnako ako ľudí, ktorým dnes hovoríme „umiernení
moslimovia“. Preto Marco Polo oslavoval indických brahmanov ako tých „najčestnejších“,
ktorí „nenávidia podvody či privlastňovanie si cudzích vecí.“ A napriek jeho
kritike „sekty saracénov“, teda islamu, hovoril o jednom moslimskom vodcovi ako
o vládcovi, ktorý vládne „spravodlivo“, a o inom, ktorý „sa prejavil ako veľmi
dobrý pán a všetci ho milovali.“
Churchill to dobre zhrnul nasledovne: „Jednotliví moslimovia
môžu vykazovať skvelé vlastnosti – ale vplyv náboženstva ochromuje spoločenský vývoj
tých, ktorí ho vyznávajú. Na svete neexistuje silnejšia spiatočnícka sila.“ (tamže)
OSN si môže hovoriť, čo len chce; môže tvrdiť, že na rozdiel
od všetkých ostatných veľkých náboženstiev je islam z nejakého zvláštneho dôvodu
navždy a večne „nepochopený“. Ale strach a odpor voči islamu je štandardným
postojom medzi moslimami už takmer 1400 rokov – odkedy Mohamed začal
prepadávať, plieniť, vraždiť a zotročovať nemoslimov („neveriacich“)
v mene svojho boha. A práve preto, že jeho stúpenci, moslimovia,
pokračujú v prepadávaní, plienení, vraždení a zotročovaní
„neveriacich“, pretrváva strach a odpor voči islamu – čomu sa hovorí „islamofóbia“
– dodnes.
Namiesto toho, aby sa OSN otvorene zaoberala týmto problémom
a snažila sa ho riešiť, snaží sa, podobne ako všetky ostatné mocnosti, ktorým
sa darí prepisovať históriu, ak nie samotnú realitu, len potlačiť a umlčať
pravdu – vrátane démonizovania obete, takzvaného „islamofóba“.
Prevzaté z https://www.raymondibrahim.com/2022/03/31/islamophobia-is-as-old-as-islam/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára