Robert M. Kerr
Islamský nárok na historickosť je dobre známy, ale jeho
skutočná história je ukrytá v nespočetných jednotlivých drobnostiach,
z ktorých každá si vyžaduje samostatné skúmanie, ako ukázal výskum
inštitútu Inára. Takzvaných „päť pilierov“ (arkán al-islám alebo arkán ad-dín, „piliere
viery“) predstavuje skutočné základné islamské rituály, ktoré veriaci
považujú za povinné a tvoria základ moslimského života (porovnaj tzv. Gabrielov hadís; tu alebo tu – pozn. prekl.). Sú to:
1. šaháda, vyznanie islamu („Niet iného boha okrem Boha; Mohamed je poslom božím.“);
2. salát, denná rituálna modlitba smerom k Mekke (mieste Kaaby), vykonávaná v stanovených
časoch (avkát) päť krát denne,
zároveň najdôležitejšia povinnosť všetkých moslimov;
3. zakát, povinné odovzdávanie časti svojho majetku ľuďom v núdzi
a iným konkrétnym skupinám ľudí;
4. saum, pôst od úsvitu po západ slnka počas mesiaca ramadán;
5. hadždž, islamská púť do Mekky počas mesiaca dhu al-hidždža.
Niečo o histórii vývoja islamu je zjavné, keď si
všimneme, že žiaden z týchto obradov v podstate nemožno považovať za
výlučne islamský, čo potvrdzuje fakt, že všetky tieto výrazy sú prepožičané z aramejčiny
(ktorá posledné štyri výrazy prevzala z hebrejčiny).
Urobili sme teda malý krok v dešifrovaní cesty vývoja islamu,
ktorým je významná úloha aramejsky (sýrsky)
hovoriaceho východného kresťanstva, ktorého niektoré skupiny, okrem iných vecí,
odmietli božskosť Krista a ktoré musíme považovať za skutočný základ islamu.
Ale nachádzame sa tu hlavne na Blízkom východe koncom
staroveku, východne od Eufratu, čiže v Mezopotámii, ďaleko od Mekky v nekonečnej
púšti Hidžázu, kde sa podľa neskoršej islamskej tradície malo nachádzať rodisko
„Mohameda“ a teda aj islamu. Napokon, druhý a piaty pilier islamu
uvedené vyššie zdanlivo narážajú na toto mesto. V samotnom Koráne sa však
slovo Mekka (Makka) výslovne spomína len
raz, v súre 48:24: „On je ten, kto odvrátil ruky ich od vás a ruky
vaše od nich v údolí Mekky potom, čo vám nad nimi uštedril víťazstvo;
a Boh dobre pozoruje všetko, čo robíte.“
Často sa tvrdí, zvyčajne na základe inak neznámych fonetických
zmien, že zmienka o Bakke vo verši 3:96 je taktiež narážkou na toto mesto: „A veru
prvým chrámom (inna awwala bajtin), ktorým pre ľudstvo bol založený, bol ten, ktorý
v Bakke stojí, ktorý požehnaním je i vedením správnym pre ľudstvo celé.“
A podľa väčšiny komentátorov, verš 14:37 údajne opisuje
toto miesto podrobnejšie: „Pane môj, usadil som časť potomstva svojho v údolí
bez polí obilných blízko chrámu Tvojho posvätného (ʿinda bajtika l-muḥarami),
Pane náš, aby tu modlitbu konali. Učiň, aby srdcia ľudí sa k nim priblížili,
a uštedri im plody ako obživu – snáď budú vďační!“
Presný vzťah medzi Mekkou a Bakkou ostáva nejasný a je
riskantné dávať ich do súvisu, najmä preto, že samotná Mekka bola dosvedčená
len veľmi neskoro a aj to len v islamských zdrojoch, ktoré inak nie
sú podporené. Korán hovorí len o nešpecifickom údolí.
Na druhej strane, Bakka je podľa Koránu miestom „prvého chrámu“,
ktorý podľa nášho názoru nebol založený pre ľudí, ale ľuďmi (po arabsky lilnnási – li na tomto mieste požité
ako tzv. lamed auctoris; použitie písmena lamed, teda hebrejského „L“, najmä v žalmoch,
na naznačenie autorstva – pozn. prekl.). Ak „prvý chrám“ znamená „chrám“,
teda údajné pozemské sídlo boha, ktorým by potom tiež bol „chrám posvätný“, je
logické, že verš 14:37 v skutočnosti naráža na toto, čo by mohlo znamenať údolie
známe ako Bakka.
Islamská ortopraxia, sama o sebe relatívne neskorá,
neponúka v tejto súvislosti žiadnu podporu. Samotná islamská tradícia
uvádza, že pôvodný smer modlitby nebol k Mekke, ale na sever, poprípade smerom
ku Sýrii (Aš-Šam); Mohamed ho mal
zmeniť až v Medine potom, ako Židia odmietli konvertovať na islam. Ale
v islamských zdrojoch je bežné vytváranie legiend a ako zvyčajne, často
si protirečia s mnohými následnými pokusmi o harmonizáciu.
Mekka ako (pôvodný)
referenčný bod pre islamskú modlitbu je preto zjavne výmyslom neskoršej
tradície – treba stručne povedať, že kibla v zmysle „smeru modlitby“,
uvedená vo veršoch 2:142-145, sa dá pravdepodobne zmysluplnejšie vysvetliť ako Kabbala
v staršom židovskom význame tohto pojmu, teda ako „(predtým) zjavené
písma“ (najmä hebrejská Biblia, s výnimkou
Tóry).
Čo sa týka púte (do
Mekky, pozri tiež hebrejský výraz hag, použitý v biblickom kontexte pre
tri židovské púťové festivaly Pesach, Šavuot a Sukot a od ktorého sa tiež
odvodzuje výraz hadždž), tá je dosvedčená vo verši nasledujúcom po zmienke
o Bakke, teda 3:97: „...a Boh uložil ľuďom pút ku chrámu tomuto pre toho,
kto k nemu cestu môže vykonať.“
Islamská púť do Mekky pozostáva z rôznych prvkov: vo 8.
deň dhu al-hidždža v Mekke, po vstupe do posvätného stavu ihram, sa
vykonáva prvý taváf (sedemnásobné obídenie Kaaby); po ňom nasleduje sa'i, beh
medzi kopcami Safa a Marwa (as-Safá wal-Marwa); potom pútnici pijú zo studne
Zamzam, po čom idú na planiny hory Arafát, aby držali stráž; potom strávia noc na
planinách Muzdalifa a symbolické ukameňovanie diabla sa vykoná kameňovaním
troch pilierov. Následne si pútnici oholia hlavy, vykonajú obetný rituál
a oslávia trojdňový festival Íd al-adhá.
Julius Welhausen postuloval, že pôvodný hadždž bol rituálom
zahrňujúcim len pobyt na planine Arafát, v Muzdalife a v Mine,
ale nemal nič do činenia s mekkskou svätyňou Kaaba (Reste arabischen Heidentums,
Berlín, 1897, 79-84). Na tomto mieste teda vynecháme z našej úvahy to
prvé; v Koráne sa Kaaba (arabsky „partenón“;
čiže svätyňa pôvodne venovaná panenskej matke Dušara/Dionýza/Bakchusa)
spomína len dvakrát, vo verši 5:95 a 97 („A Boh ustanovil Kaabu chrámom posvätným, vztýčeným pre ľudí (l-kaʿbata
l-bajta l-ḥaráma kijáman lilnnási), a ustanovil mesiac posvätný i obetné
zvieratá a ovenčenie – a to preto, aby ste vedeli, že Boh pozná všetko,
čo na nebesiach je i na zemi, a že Boh vie o každej veci.“), kde nie
je uvedená narážka na konkrétne miesto. Podľa dnešného chápania mekkskej časti obradu
sa len Safa a Marwa (as-Safá wal-Marwa) nachádzajú neďaleko Mekky, pričom beh
medzi týmito dvoma vrchmi je uvedený vo verši 2:158: „As-Safá a al-Marwa veru patria
k posvätným miestam Božím; a kto plní povinnosť púte ku Chrámu alebo koná malú
púť, ten nedopustí sa hriechu, keď vykoná obchádzanie okolo oboch týchto miest.
A ktokoľvek dobrovoľne koná dobré,... veď Boh je vďačný a vševediaci.“
Opäť, žiadna priama zmienka o Mekke.
Stručne zhrnuté:
Mekka sa v Koráne spomína len raz (48:24), ale nie
v súvislosti s hadždž. Ďalší verš (3:96) spomína „prvý chrám“ v Bakke,
ktorý sa možno spomína aj vo verši 14:37 (obýva jeden jediný Alláh viac než jeden
chrám?). Púť ku „chrámu“ je naznačená vo verši 3:97.
Beh medzi Safou a Marwou (as-safá wal-marwa), tvoriaci
súčasť islamského hadždžu, je podmienečne predpísaný vo verši 2:158. Z tejto
zmesi koránových veršov v určitom bode vznikla islamská púť do Mekky a jej
okolia, no až doteraz sa nepodarilo zistiť, kedy. V semitských jazykoch sa
podstatné meno bajt, „dom“, dá použiť aj v zmysle chrámu venovanému
božstvu, často v genitívnom zloženom slove („v dome Pánovom,“ be veit Jahve,
napr. žalmy 134:1).
V biblickej tradícii tento výraz v obradnom zmysle
v skutočnosti vždy odkazuje na jeruzalemský chrám; jeho použitie pre
neznámu, historicky prinajlepšom nevýznamnú svätyňu ďaleko v Hidžáze, sa
zdá byť zvláštne.
Čo sa týka Jeruzalema, v diele Židovské starožitnosti od
Flavia Iozepha sa nachádza správa o Alexandrovi Veľkom, ktorý mal v Jeruzaleme
obetovať Jahvemu v chráme podľa pokynov veľkňaza (keďže náš záujem zostáva
čisto geografický, historickosť tejto udalosti nie je dôležitá). V časti
XI.329 sa dočítame: „A keď pochopil, že nie je ďaleko od mesta, šiel
v sprievode, s kňazmi a mnohými občanmi. Sprievod bol úctyhodný a
líšil sa od sprievodov ostatných národov. Prišli ku miestu zvanému Safa, čo po preklade
do gréčtiny znamená „výhľad“ (σκοπόν), lebo odtiaľto máte výhľad na Jeruzalem i chrám
(τά τε γὰρ Ἱεροσόλυμα καὶ τὸν ναὸν συνέβαινεν ἐκεῖθεν ἀφορᾶσθαι).“
Týmto miestom nie je nič iné než hora Skopus
v Jeruzaleme (dnes hlavné sídlo Hebrejskej univerzity), jedno z najvyšších
miest v meste (pozri tiež jeden z arabských
názvov: Džabal al-Mašárif). Hebrejský názov Har ha-Cofim, „Hora pozorovateľov“,
potvrdzuje Iosephovu narážku. V postbiblickej hebrejčine je cof pútnik,
ktorý videl Jeruzalem, pozri tiež ďalší arabský názov, Džabal al-Mašhad, „Svedkova
hora“ (pozri tiež vyššie „prvý pilier“).
Táto hora v arabskom preklade teda nie je nič iné než as-safá.
V biblickej tradícii (pozri Druhú knihu kroník 3:1, targúm Piesne piesní 4:6 atď.; targúm – voľný
preklad starozákonných textov z hebrejčiny do aramejčiny – pozn. prekl.) sa
Chrámová hora (Har ha-Bajit) nazýva hora
Moria (Har ha-Morijja; mieste, kde bol
podľa Genezis 22:2 takmer obetovaný Izák), čiže, po arabsky, Marwa. Na
základe týchto vysvetlení sa v Jeruzaleme na Chrámovej hore, teda na
Morii/Marwe, nachádza „chrám“ (čiže chrám
boží – báj(i)t), nepochybne v monoteistickom význame „požehnanie
i vedenie správne pre ľudstvo celé“ (Korán 3:96), rovnako ako aj druhá
hora Skopus/Har ha-Cofim/as-safá. Zostáva nám Bakka (3:96) a „pusté údolie“ (alebo wádí 14:37) blízko „chrámu božieho“
(bi-wádin džajri dí zar'in 'inda bajtika
l-muharrami).
Údolie menom Bakka sa však spomína v Biblii, žalmy
84:7: „Blažení tí, čo bývajú v tvojom dome (vei te cha) a bez prestania ťa
velebia. Blažený človek, ktorému ty pomáhaš, keď sa chystá na svätú púť. Až
pôjdu vyprahnutým údolím (be 'e mek hab ba-cha
– doslova „údolím plaču“), premenia ho na prameň, lebo ranný dážď ho odeje
požehnaním. Stúpajú a síl im stále pribúda, až na Sione uvidia Boha
najvyššieho. Pane, Bože zástupov, čuj moju modlitbu, vypočuj ma, Bože Jakubov. Bože,
náš ochranca, pohliadni a pozri na tvár svojho pomazaného.“
Vyzerá to tak, že podľa predstavy autora žalmov nie je údolie
„plaču“, teda Bakka (od koreňa bkw, taktiež
pôvod slova Bakchus, pozri vyššie) ďaleko od Jeruzalema. V targúme
tohto žalmového verša je údolie sĺz/'e mek hab ba-cha preložené ako „údolie
Gehenna“, taktiež podľa talmudického chápania, lebo ľudia zatratení do pekla
údajne bedákajú a ronia množstvo sĺz nad svojím pekelným osudom (Eruvin
19a). Údolie Gehenna, kde sa vykonávali zápalné obety Jahvemu (Jozue 15:8, 18:16, Jeremiáš 19:2; iný názov
Ben Enom, popr. Ben Hinom – pozn. prekl.) bolo blízko Jeruzalema.
Historické miesto obiet pre Molocha v dobe pred odchodom
do vyhnanstva (zjavne súčasné wádí ar-rababi)
však nebolo tým istým ako vo výklade Biblie v dobe neskorého staroveku, nazývané
údolie Kidron (hebrejsky nahal kidron, „údolie
temnoty“; čo je významné, jeho horný tok sa po arabsky nazýva wádí annár,
„údolie ohňa“) alebo údolie Jozafat, podľa Joela 4:1-3: „Lebo, hľa, tých
dňoch a v tom čase, keď obrátim osud Júdu a Jeruzalema, zhromaždím všetky
národy, zavediem ich do Jozafatského údolia a budem sa tam s nimi pravotiť pre
môj ľud a moje dedičstvo, Izrael, ktorý rozhádzali medzi národy, rozkúskovali
moju krajinu, o môj ľud hádzali žreb, chlapca dali za pobehlicu a dievča
predali za víno, čo vypili.“
Toto pekelné údolie je podľa definície pusté a navyše blízko
Chrámovej hory ('inda bajtika l-muharrami),
čo živo ilustruje kontrast medzi „vysokým“ a „nízkym“, „jasným“ a „svetlým“, „vykúpeným“
a „zatrateným“. V tejto židovsko-kresťanskej tradícii bez výnimky pokračuje islamská
tradícia, ktorá to údolie nazýva wádí al-džahannam, „pekelné údolie“, nad
ktorým bude na konci čias, počas Posledného súdu, visieť as-sirát („cesta“ či skôr „most“), spájajúci Chrámovú
horu a Olivovú horu, ktorú, podľa islamskej eschatológie, musia prekročiť
zosnulí na ceste do raja.
Táto eschatologická lávka je vraj tenká ako vlas a pod
ňou je priepasť do pekla: ľudia nedôverujúci bohu zaváhajú, zakolíšu sa a spadnú
tam, avšak tí, ktorí dôverujú bohu a majú odpustené svoje hriechy, prejdú bez
prekážok. Wellhausenov trefný nápad oddeliť mekkské časti obradu hadždž od tých,
čo sa odohrávajú mimo, sa teda zdá byť presný – protoislamská púť zjavne
smerovala do Jeruzalema, čo by nás sotva malo prekvapovať. Nachádza sa tam „chrám
(boží)“, pusté údolie Bakka, rovnako ako as-safá a al-marwa.
Nielen, že v postbiblickej tradícii je ich geografická poloha
istá, ale plnia aj významnú funkciu vo sviatostnej ekonomike, ktorá v Mekke
celkom chýba. V neskoršej islamskej tradícii boli niektorí Umajjovskí
kalifovia obviňovaní z toho, že hadždž odklonili od Mekky k Jeruzalemu
– v 7. storočí sa však ešte nedalo hovoriť o „islame“ v súčasnom zmysle –
pravdepodobne tu máme do činenia s neskoršou spomienkou na minulosť, kedy
púte stále smerovali do Jeruzalema, čo sa po úplnom presune posvätnej geografie
obradu do Mekky považovalo za kacírske.
Máme tu teda spomienku na dobu, kedy hadždž smeroval do
Jeruzalema, čo sa neskôr, prirodzene, považovalo za kacírske. Je preto jasné,
že korene a motívy definujúce hadždž sa úplne odvodzujú z biblickej
tradície; až omnoho neskôr boli prepracované, aby zapadali do vznikajúcej,
inovatívnej islamskej ortopraxie.
Prevzaté z https://www.thepostil.com/the-original-islamic-hajj-to-jerusalem/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára