Jedným z najčudnejších prejavov Afroamerickej hrdosti je v súčasnosti jej identifikácia s islamom. Tak ako sviatok Kwanzaa, aj islam má v černošskej Amerike oveľa kratšiu a menej pamätihodnú históriu, než si väčšina ľudí uvedomuje.
Podľa príbehu sa v roku 1930 zjavil Alláh ľuďom
z Detroitu v podobe záhadného muža menom „Fard“. Alláhova ľudská
podoba vyzerala, akoby bola afrického a arabského pôvodu a tvrdila, že sa
narodila v Mekke a je potomkom proroka Mohameda. Kázal posolstvo rasovej
identity a tvrdil, že islam bol pravým náboženstvom amerických černochov, kým
ich oň nepripravil biely človek (iróniou je, že ľudia, ktorí Mohameda poznali,
ho opisovali ako „bieleho muža“).
Fard bol v skutočnosti len drobný podvodník menom
Wallace Dodd Ford, ktorý si odsedel tri roky v San Quentine za
obchodovanie s drogami. V čase, keď mnohí Afroameričania začali vytvárať
skupiny rasovej identity okolo charizmatických osobností ako Marcus Garvey, sa
ubral do Detroitu. Samozrejme, rasové povedomie v tom čase rozhodne nebolo
len „černošskou záležitosťou“, lebo 20. roky boli obdobím, kedy v Amerike dosahoval
vplyv Ku Klux Klanu vrchol.
Čo je zaujímavé, Ford nebol ani afrického, ani arabského
pôvodu, ako tvrdil. Bol krížencom Európana a Polynézanky. Ale keď sa mu
naskytla príležitosť, využil ju a ako pouličný kazateľ si zanedlho získal
dosť veľa nasledovníkov medzi ľuďmi, ktorí vedeli oceniť neskrývane rasistickú teológiu
pretrvávajúcu napriek svojej strelenosti do dnešných dní.
Podľa Forda a jeho Islamského národa boli Afričania
pôvodným a jediným národom sveta (božským a neskazeným), kým diabolský
vedec menom Jakub počas zákerného experimentu s tragickými následkami
nevynašiel belochov. Islam je pravé náboženstvo a v určitom momente
pošle Alláh vesmírnu loď, aby zo zeme odstránil bielych ľudí (Korán
v skutočnosti tvrdí, že černosi sa stali čiernymi preto, lebo žili bližšie
ku miestu, kde vychádza slnko – čo by bolo možné len vtedy, keby zem bola plochá).
Hoci je ťažké predstaviť si, že takémuto bláznovi bude v tomto
pokrokovom veku niekto venovať pozornosť, faktom je, že Louis Farrakhan dostáva
zakaždým, keď plánuje jeden zo svojich pochodov „človeka milión“, oveľa viac.
Prominentné politické osobnosti ako Jesse Jackson a Al Sharpton sa vždy postavia
do radu za vodcu organizácie, ktorá otvorene zastáva posolstvo rasovej
nadradenosti. V roku 2005 sa na takúto udalosť prepožičal aj Bill Clinton
– samozrejme, mal sa stať prvým černošským prezidentom (aspoň pre černochov,
ktorým sa podarilo prežiť jeho neochotu zastaviť genocídu v Libérii,
Sierra Leone, Sudáne, Zaire, Burundi a Rwande – keďže za osem rokov
Clintona v úrade prišlo vo vojnách o život viacej Afričanov, než
koľko ich bolo privedených v okovách do Ameriky).
Je len príhodné, že najväčšia a najakceptovanejšia organizácia
šíriaca rasovú nenávisť v Amerike vznikla za zradných a hlúpych okolností.
Ford nebol len vynachádzavý kazateľ nenávisti, ale aj šikovný podvodník. Od
najchudobnejších ľudí v krajine bral 10 dolárov (uprostred ekonomickej
depresie), aby im vyveštil ich „pôvodné“ moslimské meno a mal tiež pomery s niekoľkými
ženami. V roku 1933 (a opäť v roku 1934) ho po rituálnej vražde
spáchanou oddaným stúpencom polícia požiadala, aby opustil mesto. Po druhý krát
sa mu podarilo zmiznúť tak dobre, že mnohí verili, že ho zabil jeho potomok Elijah
Muhammad.
Tak ako Ford, aj Elijah Muhammad bol podvodník. Mal niekoľko
detí z nezákonných vzťahov a tým sklamal niekoľkých svojich
prívržencov.
Jedným z nich bol Malcolm X, ktorý odcestoval do Mekky
na púť hadždž zhruba v rovnakom čase a keď sa vrátil, mal ešte viac
dôvodov byť rozčarovaný z Islamského národa. Tradičný islam môže byť umelé
náboženstvo vytvorené za veľmi krutých podmienok v 7. storočí, ale aspoň
v ňom nie sú reči o UFO alebo diabolských vedcoch a nevylučuje
ani žiadnu rasu. Malcolm bol dojatý pohľadom na ľudí všetkých rás, chodiacich spolu
do kruhu okolo čierneho kameňa, a opustil Islamský národ. Krátko na to ho kvôli
jeho princípom zabili stúpenci Elijaha Muhammada.
V súčasnosti vedie Islamský národ Louis Farrakhan, ktorý
sa v roku 1977 rozišiel so synom Elijaha Muhammada, lebo začal orientovať organizáciu
smerom k tradičným sunnitským zvykom. Dnes väčšina černošských moslimov praktizuje
skôr islam hlavného prúdu s jemne rasovým nádychom než sektárske dedičstvo
Wallaca Dodd Forda a Elijaha Muhammada. Ten zahrňuje učenie priamo
z Koránu a zdôrazňuje päť pilierov islamu.
Dedičstvom Islamského národa však je, že mnohých
Afroameričanov to láka k islamu z dôvodu rasovej hrdosti, lebo si
myslia, že nejako súvisí s Afrikou. Moslimskí kazatelia v černošských
komunitách vo väzeniach to často zdôrazňujú v snahe presvedčiť ľahkoverných
ľudí, aby odmietli kresťanstvo ako „náboženstvo bieleho muža“.
Táto romantická predstava je strašne ironická. V prvom
rade, kresťanstvo bolo v Afrike skôr ako islam. Kresťanskí misionári sa
tam objavili behom dvoch storočí od ukrižovania Ježiša. Po druhé, na rozdiel od
kresťanstva, islam nemal žiadny záujem o misionárske nemocnice či
chudobných. Kontakt Arabov s černošskou Afrikou slúžil len jednému účelu, a tým
bolo celkom jednoznačne:
Otroctvo
Strašnou pravdou je, že Arabi pustošili Afriku takmer tisíc
rokov, kým Európania vôbec začali vyvážať černošských otrokov. Vlastne,
Európania s tým mohli začať len vďaka tomu, že moslimovia začali
zaobstarávať otrokov a obchodovať s nimi (zvyčajne prostredníctvom džihádu).
Oveľa viacej Afričanov zhltol tisíc štyristo rokov trvajúci
islamský obchod s otrokmi než tri storočia trvajúci európsky obchod. Hoci nikto
nespochybňuje, že do moslimského sveta boli zo svojej rodnej krajiny vyvezené
milióny Afričanov, nie je to celý príbeh. Keďže miera prežitia počas transportu
bola menej než 1 z 3, Dr. John Alembillah Azumah odhaduje, že počas cesty
zahynulo 50 až 80 miliónov ľudí.
Tu je citát pozorovateľa v Zanzibare, ktorý objasňuje
kruté podmienky islamského otroctva:
„Keď prechádzali popri nás v rade za sebou, všimli sme
si, že mnohí boli spútaní dokopy okolo krku... Ženy, ktorých bolo toľko, koľko
mužov, niesli na chrbtoch deti, spolu so sloním klom či iným bremenom na hlave...
Je ťažké primerane opísať špinavosť ich tiel; v mnohých prípadoch nemali
na sebe len jazvy (od biča), ale chodidlá a ramená boli hromadou
otvorených rán... napoly vyhladované tvory, s ktorými sa zle zaobchádzalo, vyčerpaní
a bez priateľov, museli túžiť po smrti.“
Text (citovaný z knihy Dr. Azumaha s názvom Dedičstvo
arabského islamu v Afrike) pokračuje opisom osudu tých, ktorí príliš
ochoreli alebo príliš zoslabli a nemohli pokračovať v ceste – podľa rozprávania
moslimského „pastiera“:
„Ihneď ich bodnite! Lebo ak to
neurobíme, ostatní budú predstierať, že sú chorí, aby nemuseli niesť náklad. Nie!
Nikdy ich nenecháme živých na ceste; všetci tento zvyk poznajú.“
Keď sa ho opýtali, kto nesie
slonovinu, keď je matka príliš vyčerpaná nesením svojho dieťaťa
a slonoviny, pastier odpovedal, „Ona! Nemôžeme nechať cennú slonovinu na
ceste. Prebodneme dieťa a tým jej odľahčíme
bremeno.“
Potom, ako Mohamedovi spoločníci
krátko po jeho smrti zvrhli kresťanov v Egypte, začali od Núbijčanov na
juhu požadovať otrokov. Viac než 600 rokov bolo černošské africké kráľovstvo
nútené pravidelne posielať do Káhiry príspevok v podobe otrokov.
Hoci Korán nerozlišuje medzi rasami,
v ranom islame sa nachádza dedičstvo rasizmu voči ľuďom afrického pôvodu.
Podľa samotného Koránu je čierna
farba kože dôsledkom príliš malej vzdialenosti od miesta, kde slnko zapadá
a vychádza (Mohamed si myslel, že zem je plochá a že Afričania žijú
pozdĺž jej okraja). Islamský učenec Ibn Kutajba opísal černochov ako „škaredých
a znetvorených, lebo žijú v horúcej krajine, kde ich horúčava prepeká v maternici
a skrúca im vlasy.“
Dr. Azumah opäť cituje z knihy
Dedičstvo arabského islamu v Afrike a uvádza niekoľko príkladov, aký postoj
zaujímal raný islam voči čiernej farbe pleti:
- hadís, v ktorom Etiópčanka bedáka
nad svojou rasovou menejcennosťou voči Mohamedovi, ktorý ju utešuje slovami, „V
raji bude bielu farbu pleti Etiópčaniek vidieť tisíc rokov.“
- moslimská arabská a perzská
literatúra, ktorá vykresľuje černochov ako „hlúpych, nedôveryhodných, zlomyseľných,
sexuálne nespútaných, škaredých a znetvorených, nadmerne veselých a ľahko
ovplyvniteľných hudbou a pitím.“
- Násir al-Dín Túsí, slávny moslimský
učenec o černochoch povedal: „Opica sa dá vycvičiť lepšie ako černoch.“
- Ibn Chaldún, raný moslimský
mysliteľ, napísal, že černosi sú „jediní ľudia, ktorí majú bližšie ku nemým zvieratám
než racionálnym bytostiam.“ Tvrdil tiež, že „jediní ľudia, ktorí sa zmierili
s otroctvom, sú černosi, za čo môže ich nízka miera ľudskosti a blízkosť
ku zvieraciemu štádiu.“ (Pravdou je, že počas najväčšieho povstania otrokov
v histórii, známom ako Zandžská vzbura, povstalo proti svojim arabsko-islamským
pánom viac než 500 000 Afričanov.)
- klasické islamské právo dovoľuje
moslimovi so svetlou pleťou oženiť sa s černoškou, ale černošský moslim má
zakázané oženiť sa so ženou svetlej pleti. Ako sa píše v dobovej literatúre,
„len štetka uprednostňuje černochov; dobrá žena radšej uvíta smrť, než by sa
jej mal dotknúť černoch.“
- ďalší hadís cituje Mohameda:
„Nepriveďte do svojho rodokmeňa černocha.“
- v zbierke hadísov Abú Dawud (2247-2255)
Mohamed opisuje hypotetické černošské dieťa ako „tmavé dieťa s kučeravými vlasmi,
tučnými končatinami, tučnými píšťalami a tučným zadkom.“
- Mohamed raz svojim ľuďom povedal,
„Každý, kto chce vidieť Satana, nech sa pozrie na Nahtala b. al-Haríta.“ Bol to
statný černoch s dlhými, voľne splývajúcimi vlasmi, začervenanými očami a tmavočervenými
lícami.“ (Ibn Ishák 357)
- slávny moslimský historik al-Mas'údí
opisuje afrických otrokov ako ľudí, ktorí majú, „veľmi kučeravé vlasy, tenké obočie,
široké nosy, ostré zuby, zapáchajúcu kožu, tmavé zreničky, ryhované ruky a chodidlá,
podlhovasté penisy a sú nadmerne veselí.“ Ďalej dodáva, že „človek
s tmavou farbou pokožky (al-aswad) je zachvátený veselosťou kvôli
nedokonalosti (fasad) svojho mozgu; preto je jeho intelekt slabý.“ (Akbar
Muhammad, Otroci
a otroctvo v moslimskej Afrike, zv. 1, s. 68)
Pôvodné arabské slovo označujúce
otroka, „abd“, sa po vzniku islamu vyvinulo do hovorového slova označujúceho
černocha.
Mohamed vlastnil a predával
černošských otrokov. Kazateľnicu jeho mešity, odkiaľ kázal islam, postavili
otroci na jeho rozkaz.
Aj tí najprísnejší kritici
kresťanstva by len ťažko dokázali vykresliť Ježiša ako obchodníka
s otrokmi. Zatiaľ čo Nový zákon len uznáva otroctvo, učenie islamu ponúka priame
rady týkajúce sa podrobností o otroctve, čím mu dáva božské schválenie.
Korán na niekoľkých miestach
navádza na sex s otrokyňami, čo vysvetľuje pomer 2:1 v prospech
otrokýň voči otrokom, ktoré si Mohamedovi následníci odniesli z Afriky.
Moslimovia mali o černošské sexuálne otrokyne väčší záujem než Európania,
ktorí vyvážali Afričanov kvôli práci.
Ako ste už asi uhádli, život
otrokov v moslimských krajinách bol krátky a bolestný. Existuje
dôvod, prečo v súčasnej Saudskej Arábii či Iraku nenájdeme priveľa
domácich černochov. Zotročení muži nemohli plodiť deti, lebo ich často
vykastrovali a nešťastní Afričania ako skupina napokon neprežili kruté
zaobchádzanie.
Tu je opis, čo robili tureckí
moslimovia svojim „černošským“ chlapcom koncom relatívne civilizovaného 19. storočia:
Kastrovači kupujú černochov a po
zmrzačení ich predávajú na tureckom trhu, teda, ak obeť nepodľahne operácii
alebo jej následkom (90% z nich kastráciu neprežije). Čo sa týka
používaných metód, zostali rovnako primitívne ako v minulosti. Dieťaťu na
podlahe alebo na stole roztiahnu nohy, sexuálne partie zaviažu pri koreni šnúrou
a operujú ich jedným ráznym pohybom britvou, ranu následne ošetria malou dávkou
nejakého lieku (t.j. olovenou guľkou?), s trochou látok na zastavenie krvácania,
vriacim olejom alebo trochou teplého medu. Keď sa krvácanie zastaví, do močovej
rúry pripevnia niečo ako olovený klinec dlhý päť centimetrov, mierne zahnutý a so
zosilneným koncom, kým sa úplne nezahojí... Kastrovači niekedy používajú ešte
barbarskejšiu metódu. Okamžite po odstránení orgánov zavedú do močovej rúry namiesto
klinca kus trstiny vyčnievajúci päť centimetrov, aby sa dalo močiť bez prerušenia.
Potom na ranu dajú náplasť a pacienta pochovajú až po krk do teplého a suchého
piesku, zatiaľ čo pomocníci okolo neho ušliapavajú zem. Tento manéver úplne znižuje
pohyblivosť raneného... po týždni ho vykopú. (Citované podľa Andrew Bostom)
Pre porovnanie, zo 400 000
otrokov privedených v priebehu 200 rokov do Ameriky sa vyvinula najprosperujúcejšia
skupina Afričanov na svete.
Otroctvo je v islame také
zakorenené, že jeho najsvätejšie mesto, Mekka (cieľ púte hadždž), bolo hlavným mestom
obchodu s otrokmi. Pre otrokov privedených z Afriky slúžila Mekka ako
brána do moslimského sveta až do 20. storočia. Azumah podotýka:
„Pre pútnikov sa stalo zvykom, že do
Mekky zoberú otrokov, aby ich tam predali, alebo aby si počas hadždžu kúpili
jedného či dvoch otrokov ako suveníry, ktoré si nechajú, predajú alebo dajú do daru.“
Poslední otroci sa v najsvätejšom
meste islamu predali v roku 1960!
V moslimskom svete zotročujú
Arabi čiernych Afričanov dodnes, najmä v Sudáne, Nigeri a Mauritánii.
Otroctvo by v rovnakej podobe,
v akej existovalo v arabskom svete viac než tisíc rokov,
s najväčšou pravdepodobnosťou existovalo aj v súčasnosti, nebyť západných
kresťanských národov, ktoré „moslimským krajinám nanútili svoje hodnoty“, čím
ho ukončili. Hroznú situáciu s otrokmi v Zanzibare, ktorú sme opísali,
násilne ukončili Európania.
V islame nie je a nikdy
nebolo hnutie za zrušenie otroctva.
Na rozdiel od Západu sa moslimský
svet za otroctvo ešte neospravedlnil. Otroctvo je zakorenené v Koráne.
Priznať, že je to chyba, by bolo priznaním mylnosti Koránu, čím by sa
spochybnil jeho božský pôvod. Aj dnes sa moslimovia správajú, akoby islamské otroctvo
bolo láskavosťou pre milióny nešťastných mužov, žien a detí, ktorých nasilu
vykorenili z ich rodných krajín a poslali žiť do sexuálneho a podradného
nevoľníctva hlboko v islamskom svete.
Otroctvo sa v dejinách islamu
nezakladalo len na rase (hoci napokon sa stalo protizákonným zotročiť Araba).
Maďarsko za 150 rokov vyplienili o 3 milióny ľudí a moslimskí obchodníci s otrokmi
prepadávali európske pobrežia viac než 1000 rokov, pričom zabíjali, znásilňovali
a zotročovali.
Ale asi najnápadnejším príkladom otvoreného
rasizmu v islame je genocída riadená arabsko-islamskou vládou v súčasnom
Sudáne a neochota moslimských organizácii vo svete odsúdiť ju. Na kresťanskom
juhu zomreli v dôsledku arabskej agresie viac ako dva milióny čiernych
Afričanov. A ďalších 200 000 zabili arabské milície za posledných
niekoľko rokov v Dárfúre. Arabi sú známi besnením v dedinách a brutálnym
vraždením čiernych Afričanov v mene džihádu, kedy vykrikujú veci ako „zabite
otrokov!“
Hoci Dárfúrčania sú väčšinou tiež
moslimovia, medzinárodné moslimské organizácie nevenujú ich vážnej situácii takmer
žiadnu pozornosť. Hoci bola opakovane vyzvaná k riešeniu tohto problému,
Rada pre americko-islamské vzťahy (CAIR), napríklad, sa nikdy neunúvala odsúdiť
Islamskú republiku Sudán za arabské masakre Afričanov.
Porovnajme si to s pobúrením,
súcitom a peniazmi nalievanými do Palestínčanov... ktorí sú Arabi. Ale počet palestínskych
civilistov zabitých v ich neúprosnom konflikte s Izraelom za posledných 40
rokov je menší, než priemerný počet Afričanov zabitých islamom každý mesiac.
Aj na samom počiatku bol rasizmus
proti černochom okrajovou súčasťou islamu. Kedysi existoval zákon prikazujúci
trest smrti pre každého, kto naznačoval, že Mohamed bol černoch. Snáď z tohto dôvodu
sa len zopár hadísov zmieňuje o „belosti proroka“ – čo je priama narážka na
farbu jeho kože.
Afrika a Afroameričania nedlhujú islamu absolútne nič, lebo pre nich neurobil nič dobré. Podnecuje otroctvo, ale nie jeho zrušenie. Nemusí byť „náboženstvom bieleho muža“, ale to z neho určite nerobí náboženstvo čierneho muža.
Prevzaté z https://thereligionofpeace.com/pages/articles/black-africa.aspx
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára