Darúra
V istom zmysle názov hovorí za všetko. Čokoľvek, čo je moslim nútený z nevyhnutnosti urobiť - až po popretie viery - zahrňuje (a povoľuje) táto doktrína.
Jednoducho povedané, darúra hovorí, že ak ste nútený urobiť niečo neislamské, nebudete za to niesť zodpovednosť (či už na tomto svete alebo na druhom).
Darúra je "aktívna" doktrína. Klasickým príkladom citovaným islamskými právnikmi je moslim, ktorý je nútený z nevyhnutnosti ísť na sekulárny (západný) súd namiesto šaríatského súdu, aby sa dovolal svojich práv.
Ako je vidieť na tomto príklade, darúra označuje využívanie neislamských prostriedkov na dosiahnutie "dobrého" výsledku (t.j. takého, ktorý je v prospech islamu a/alebo moslimov) namiesto pasívneho odmietania niektorého prvku islamskej praxe (tajsír).
Murúna
"Pružnosť".
Znamená splynutie s nepriateľom alebo prostredím. Ospravedlnením pre tento druh podvádzania je trochu bizarný výklad súry 2:106, ktorá hovorí, "Kedykoľvek zrušíme nejaký verš či ti naň dáme zabudnúť, prinesieme iný, lepší alebo podobný." Preto môžu moslimovia zabudnúť na niektoré rozkazy v Koráne, pokiaľ vykonávajú lepší rozkaz. Moslimovia bojujúci za rozšírenie islamu sa preto môžu odchýliť od svojich islamských zákonov, aby nemoslimovia boli vďaka tomu menej ostražití. Niekedy moslimovia praktizujú murúnu rovnako ako chameleón mení farby - aby sa vyhol odhaleniu. Moslimovia si niekedy holia brady, nosia západné oblečenie alebo dokonca pijú alkohol, aby zapadli medzi nemoslimov. (Únoscovia z 11. septembra navštevovali vo voľnom čase striptízové kluby a bary, zatiaľ čo v USA chodili na kurzy, aby vedeli naletieť lietadlami do Svetového obchodného centra, Pentagónu a Bieleho domu). V dnešnej dobe si islamisti nič necenia viacej ako modrookého belošského moslima ochotného páchať terorizmus.
Ďalším bežným spôsobom používania murúny je, keď sa moslim ožení s nemoslimkou alebo keď sa správa ako nemoslim, aby jeho skutočná agenda nebola podozrivá.
Tento druhý súbor troch doktrín umožňuje moslimom nie len "hovoriť lži", ale "žiť v klamstve". Ak sa niektorá časť islamského práva nedá zaviesť, môžete ju pomocou tajsíru odložiť, alebo, ak musíte využiť neislamskú alternatívu, potom platí darúra. (Niekedy je náročné oddeliť tieto dve doktríny od seba, keďže do určitej miery sú opačnými stranami rovnakej mince.) Ak musíte urobiť niečo "neislamské" alebo dokonca zakázané islamom, "haram", aby ste podporili väčší islamský cieľ, tak to darúra povoľuje. Ak musíte byť "nebadateľný", tak to murúna povoľuje. (Rozdiely sú opäť nepatrné: únoscovia z 11. septembra by sotva mohli tvrdiť, že boli nútení chodiť do striptízových barov atď., ale bola to dobrá kamufláž - preto radšej murúra než darúra.)
Ako o chvíľu uvidíte, tieto doktríny fungujú spolu, aby moslimom dovolili hojne predstierať a dokonca vyložene klamať, rovnako slovami ako aj skutkami; za predpokladu, že je to pre "dobrú vec" - ako je obrana či propagácia islamu. Tieto islamské doktríny sa vlastne dajú chápať ako neoddeliteľná súčasť islamskej "dawy" (oslovovania/získavania konvertitov atď.), pokiaľ zvyšujú "prijateľnosť" islamu a vedú k jeho akceptácii v širšej nemoslimskej spoločnosti a/alebo pokiaľ získavajú konvertitov. Ďalej, tajsír moslimom dovoľuje "odložiť" časti islamskej doktríny, ktoré v ich hosťovskej krajine môžu byť protizákonné alebo neprijateľné, alebo ktoré by im spôsobili "ťažkosti" tým, že by vrhli na islam zlé svetlo.
Hudna
"Hudna je arabské slovo, ktoré sa niekedy prekladá ako 'mier', ale správnejšie je to 'pokoj zbraní' alebo 'dočasné prímerie'. Hudna je obmedzená časom alebo udalosťami, ale dá sa obnoviť. Vyplýva z nej, že je výhodná pre moslimov, hoci prospech z nej môžu mať aj ostatné strany." (Citizendium)
"Dar al-Hudna (dom pokoja). Krajina neveriacich v stave prímeria, ktoré je prestávkou medzi vojnami. Prímerie nastáva na základe príspevku harbí (nemoslimských obyvateľov Dar al-Harb). Ak harbí odmietnu platiť príspevok výmenou za prímerie, nepriateľské akcie sa obnovia. Dar al-'Ahd, 'dom prímeria' alebo Dar al-Sulh, 'dom dohody'... Dnes sa ten pojem vzťahuje na tie nemoslimské vlády, ktoré majú prímerie alebo mierové dohody s moslimskými vládami. Skutočný stav predmetnej nemoslimskej krajiny sa môže líšiť od uznanej rovnosti po poddaný štát." (Wikipédia)
Poznámka: Žiaden z týchto "domov" (ani žiaden iný, ktorý sa tradične týka nemoslimov) nie je "domom mieru." Preto islam nemá žiadnu predstavu o mieri s nemoslimami; to najlepšie, v čo môžeme dúfať, je prímerie alebo časovo obmedzená dohoda. Taktiež: ako to bolo pôvodne koncipované, harbí museli platiť príspevok, aby zachovali hudnu a aby im "moslimovia nedržali meče na krku". (Toto znie podobne ako ochranné vydieranie v štýle mafie, alebo naopak). Postavenie harbí, ktorý platí príspevok, je teda takmer identické ako postavenie dhimmí; obaja museli platiť moslimom "ochranné peniaze".
"Šáfiovská škola právnej vedy stanovila obmedzenie hudny na 10 rokov, riadiac sa pritom pôvodne uvedenou dĺžkou Hudajbíjskej dohody (od ktorej je odvodený pojem "hudna"). Ak dohoda nešpecifikuje časové obmedzenie, považuje sa za neplatnú. Málikovská škola právnej vedy nešpecifikuje časové obmedzenie a túto záležitosť ponecháva jurisdikcii hlavy štátu." (Mustafa Abú Swaj)
Problémom s pochopením "hudny" u západniarov sú ich sklony veriť, že znamená "mier". Ako vidíme, neznamená. Je to dočasný pokoj zbraní na určitú dobu.
Nie je to "mierová dohoda".
Vo všeobecnosti, moslimovia budú vyzývať na "hudnu", ak to bude pre ich armádu výhodné. Také prímerie bude na obmedzený čas a nepriateľské akcie sa normálne obnovia, len čo prímerie vyprší, alebo ešte skorej, keďže taká dohoda je z podstaty nestabilná.
Táto nestabilita je do značnej miery spôsobená postojom Koránu voči nemoslimom, ktorí si podľa neho nikdy nectia dohody a ktorých vždy považuje za tých, ktorí porušili dohodu, ak nepriateľské akcie pokračujú (Korán 9:3-4, 7-8, 10).
Inak povedané, na islam môžeme nazerať tak, že je permanentne v stave vojny s káfirmi, jedinou otázkou je, či je tá vojna v ľubovoľnom danom období "horúca" alebo "studená", v závislosti od toho, či platí alebo neplatí hudna, alebo od toho, čo je pre "ummu" v tom čase výhodné.
V súčasnej dobe, kedy neexistuje zjednotený islamský štát, neexistuje orgán, ktorý by mal moc nariadiť alebo odvolať hudnu za islam samotný, preto sú najbližšou približnou podobou mierové dohody (ktoré, presne povedané, nie sú hudnami) uzavreté medzi moslimskými a nemoslimskými krajinami.
Keď obrátime svoju pozornosť na islamský teror: mohli by sme ho považovať za "horúcu" ale "asymetrickú" vojnu (opäť poznamenávam, že by sme nemali spájať islam samotný s moslimskými/islamskými krajinami) alebo možno za konflikt "nízkej úrovne" ("teplý"?). Prítomnosť islamského teroru (najmä tej jeho časti, ktorá sa zameriava na ostatých moslimov) je však jasným dôkazom, že islam nie je "v stave mieru so svetom", keďže zjavne nie je v stave mieru ani sám so sebou.
Hidžra
Prvým problémom s "doktrínou hidžri" (migrácie) je, že v raných dejinách islamu (pribl. 614-622) sú zaznamenané dve hidžri. Keďže tieto dve hidžri mali veľmi rozdielne dôvody, existujú dve odlišné doktríny hidžri (hoci by sa dalo argumentovať, že tá druhá zahŕňa prvú).
Aby sme tieto doktríny pochopili, myslím, že bude užitočné uviesť stručný prehľad dôvodov každej z hidžier.
V najranejších dňoch islamu, keď bol Mohamed najprv v Mekke, bola skupina jeho stúpencov malá, bezmocná a pozostávala prevažne z chudobných a otrokov. Čelil značnému odporu a hoci moslimskí historici typicky zveličujú prenasledovanie, ktoré Mohamed osobne znášal (mal mocných priateľov, ktorí prenasledovanie z veľkej časti odvrátili), moslimské spoločenstvo bolo určite pod nátlakom a niekedy otvorene prenasledované. Kvôli tomu Mohamed vyslal jedného zo svojich najzraniteľnejších stúpencov do kresťanského kráľovstva Abesínie (dnešnej Etiópie - pozn. prekl.), aby vyhľadal azyl. Mekkčania vyslali k abesínskemu kráľovi delegáciu, aby sa pokúsili repatriovať moslimských žiadateľov o azyl, ale kráľ to odmietol a moslimovia tam žili v mieri a bezpečí, pričom praktizovali svoje náboženstvo a dokonca ho propagovali (niektorí konvertiti na islam v Abesínii sú zaznamenaní, rovnako ako návrat jedného konvertitu ku kresťanstvu).
(V dejinách je tiež zaznamenané, že Abesínii sa moslimské armády neskôr "odvďačili" za jej láskavosť inváziou a zničením krajiny.)
Preto by sme túto prvú hidžru mohli označiť za "útek pred prenasledovaním za účelom zachovania a propagácie náboženstva" a súčasť celkovej doktríny hidžri, ktorá zahrňuje útek pred prenasledovaním, ako aj využitie príležitosti na propagáciu náboženstva mierumilovnými prostriedkami dawy.
Druhá hidžra je známejšia a je to Mohamedovo presťahovanie sa do Jathríbu (neskôr premenovaného na Medinu, "Mesto prorokovo" - s typicky začínajúcou skromnosťou) v roku 622. Niektorí spisovatelia to považujú za ďalší útek - Mohamedovo postavenie v Mekke sa stalo beznádejným, iní to považujú za arbitráž - Mohamed bol požiadaný, aby sa tam presťahoval a slúžil ako "sudca" vo vnútorných sporoch medzi rôznymi jathríbskymi kmeňmi (arabskými i židovskými).
Ani jedno z vyššie uvedených "vysvetlení" však nie neberie adekvátne do úvahy druhý sľub z Aqaby, ktorý všetci moslimskí životopisci pomenovali "sľub vojny" kvôli skutočnosti, že obsahuje tento sľub kmeňov Aws a Chazradž z Jathríbu: "...Keď dal boh svojmu apoštolovi povolenie bojovať, druhý sľub z Aqaby obsahoval podmienky zahrňujúce vojnu... že budú bojovať proti všetkým jeho prenasledovateľom..." (Ibn Ishák; uvedená citácia sa nachádza na strane 208 v anglickom preklade Sírat Rasúl Alláh, ktorý vyhotovil Alfred Guillaume a vydal pod názvom The Life of Muhammad. V jeho preklade sa však píše, že budú "bojovať proti všetkým". Autor článku cituje z iného prekladu, ktorý mu poskytol istý Arab a v ktorom sa píše, že budú "bojovať proti všetkým jeho (myslené Mohamedovým) prenasledovateľom" - pozn. prekl.). Ako vidíme z tohto citátu, bol to viac než len sľub brániť Mohamed a ďalších moslimov; bol to sľub zaútočiť na všetkých, kto "prenasleduje" Mohameda - t.j. každého, kto odporuje buď jemu alebo jeho politike.
Takže zatiaľ čo dôvodom migrácie do Jathríbu môže byť čiastočne potreba bezpečného útočiska (ale takého, skadiaľ je obchodovanie Mekkčanov doslova na dosah), ako potvrdzuje prvý sľub z Aqaby, hlavným faktorom bolo, že Mohamed získaval vojenskú moc, ktorú potreboval. Tú pôvodne používal dvoma spôsobmi: po prvé, aby narúšal obchod v Mekke a po druhé, aby "zlikvidoval" alebo vyhnal ostaté kmene z Jathríbu, kým sa nestal istým diktátorom (teraz už premenovanej) Mediny.
(Z machiavellistického pohľadu to urobil múdro, lebo po svojom príchode do Jathríbu sa Mohamedovi podarilo oddeliť kmene jeden od druhého, čím sa jeho skupina Aws/Chazradž stala najsilnejšou politickou a vojenskou silou - čo bolo postavenie, z ktorého sa predtým prepadli - schopnou zlikvidovať alebo vyhnať ostatné skupiny. Klasická stratégia "rozdeľuj a panuj".)
Druhá hidžra bola teda primárne hidžrou džihádu.
Ako to nesmelo vyjadril jeden moslimský spisovateľ: "Ďaleko od toho, aby bola útekom či útočiskom, hidžra a sľub, ktorý ju umožnil, rozhodne zvestovali začiatok pozitívneho a efektívneho štádia v procese pozývania ľudí k islamu a založenia prvej moslimskej civilizácie." (Zvýraznenie pridané.)
Vedľajšia poznámka: Je skoro až zábavné vidieť, ako moslimský spisovateľ priznáva, hoci tak obozretne, že Mohamedovo mierumilovné kázanie nedokázalo "pozvať ľudí k islamu" a že pre pozitívne výsledky bola potrebná vojenská sila!
Neskôr, samozrejme, Mohamed využil svoju rastúcu vojenskú moc na podrobenie okolitých kmeňov a napokon i Mekky; a zvyšok, ako sa hovorí, je história.
Potom, ako si Mohamed vybudoval v Medine pozíciu, vyzval všetkých svojich stúpencov, najmä tých z Mekky a tiež z Abesínie, aby prišli za ním (čo ešte viacej posilnilo jeho vojenské schopnosti, samozrejme) a preto ďalším prvkom v doktríne hidžri je presťahovanie sa moslimov do islamských krajín, ak sú v nemoslimských krajinách prenasledovaní (ako tomu bolo v Mekke v tých časoch), alebo ak sú potrební z iných dôvodov - napr. džihád (dôvod, prečo odvolal svojich stúpencov z ich abesínskeho azylu).
Skutočnosť, že Mohamed sa presťahoval do káfirského mesta (Jathríbu) a konvertoval ho však znamená, že konečným prvkom doktríny hidžri je presťahovanie sa moslimov do krajiny káfirov s cieľom jej konvertovania prostredníctvom rozdelenia, podvratnej činnosti, násilia atď. (ako som nepriamo poukázal v časti venovanej al-Wala' Wal-bara').
Takže v závislosti na okolnostiach môže "doktrína hidžri" znamenať:
- útek pred prenasledovaním do (priateľskej) krajiny káfirov a vykonávanie mierumilovnej dawy na jej území
- útek pred "prenasledovaním" v krajine káfirov do moslimskej krajiny, aby bolo možné žiť islamskejší život
- presťahovanie sa do islamskej krajiny, ak je v nej z nejakého dôvodu potrebných viacej moslimov (dokonca som videl, ako niekto vyhlásil, že zmena práce či dokonca v práci môže byť "hidžra", ak je to nejakým spôsobom na úžitok islamu.)
- presťahovanie sa do krajiny káfirov za účelom jej rozloženia a privedenia pod moslimskú kontrolu
Ako vidíme, v určitých ohľadoch si doktríny hidžri, ak ich vytrhneme z kontextu, protirečia, a neprekvapuje, že mnohých ľudí (moslimov i nemoslimov) to mätie.
Môžeme teda nájsť jednu islamskú webstránku, ktorá moslimom hovorí, že by sa mali odsťahovať zo Západu, keďže nemôžu žiť v krajine káfirov, zatiaľ čo ďalšia tvrdí, že moslimovia sa musia presťahovať na Západ, aby ho priviedli do Dar al-Islam!
V istom zmysle majú obidve pravdu - v závislosti od toho, či si rôzni autori stránok myslia, že "prenasledovanie" moslimov na Západe prevažuje nad príležitosťou robiť džihád/dawu alebo nie.
(Mal by som čitateľovi pripomenúť, že islam definuje "prenasledovanie" ako čokoľvek, čo moslimom bráni viesť život v stave úplnej podriadenosti šaríi; preto sa v najextrémnejšom prípade dá aj prítomnosť takých nemoslimov v krajine, ktorí nie sú dhimmí, považovať za "prenasledovanie" všetkých moslimov, ktorí v nej žijú, keďže prítomnosť nedhimmí je "proti šaríi".)
Vedľajšia poznámka: Čo by sme si potom mali myslieť o moslimskej imigrácii na Západ?
Z doktrín al-wala' wal-bara' a hidžra pramenia rôzne dôvody, ktoré by mohli moslimov priviesť na Západ, od (prevažne) neškodných po vyložene nepriateľské.
Domnievam sa, že veľká časť imigrácie sa nedeje zo žiadneho dôvodu "hidžri", hoci je nesporné, že niektorí moslimovia ušli na Západ, aby sa vyhli prenasledovaniu, ak vo svojich domovských krajinách pochádzajú zo "zlej" sekty. Som si celkom istý, že väčšina imigrácie je imigrácia ekonomická, teda hľadanie "lepšieho života" v skutočných, nie islamských pojmoch.
Vzhľadom k tomu, že sa mnohí moslimskí imigranti otvorene odmietajú integrovať do hostiteľskej spoločnosti a že stúpa úroveň nepriateľstva voči nej v radoch "imigrantov" druhej/tretej generácie som nútený urobiť záver, že nech boli pôvodné dôvody pre "hidžru" na Západ akékoľvek, stáva sa hidžrou džihádu podľa medinského vzoru.
Ako hovorí Hassan Butt, "britský moslim": "Oni (v Británii narodení) nedlhujú vláde nič. Nežiadali o to, aby sa tu narodili; nežiadali ani o to, aby ich Británia chránila." Takže nepriznáva žiadne povinnosti voči štátu alebo širšej spoločnosti, v ktorej žije (hoci sa šťastne podieľa na prídavkoch od štátu) a človek si musí položiť otázku, prečo tí, ktorí zdieľajú takéto presvedčenia, zostávajú v Británii alebo ostatných západných krajinách - jedine, že by to bolo kvôli džihádu.
Zhrnutie:
1. Al-Wala' Wal-Bara' od moslimov vyžaduje, aby milovali všetkých ostatných moslimov, aby moslimom pomáhali proti nemosilmom (sem patrí ukrývanie teroristov atď.) a aby sa vyhýbali nemoslimom, vzdorovali im, nenávideli ich a viedli proti nim džihád, vrátane vojny.
2. Takíja (alebo Muda'rat), Kitman a Tavríja povoľujú moslimom klamať o islame, či už formou otvoreného klamania (takíja), hovorenia poloprávd (kitman) alebo uvádzania zavádzajúcich (nejednoznačných) tvrdení.
3. Tajsír poskytuje moslimom "únikovú doložku" v práve šaría a ostatných náboženských zvykoch, ak sa nedajú úplne zaviesť; ale ak sa okolnosti zmenia a umožňujú to, zvyk (zvyky) musí byť znovu zavedený. Tajsír je v podstate pasívny - nerobenie niečoho, čo islam požaduje, z dôvodov, ktoré moslimovia nevedia kontrolovať.
4. Darúra je aktívny náprotivok tajsíru a používa sa vtedy, keď sú moslimovia nútení urobiť niečo "haram". Vtedy sa to stáva "halal" pod podmienkou, že to bude v prospech islamu a/alebo moslimov.
5. Murúna povoľuje moslimom robiť "haram" skutky - ak ich urobia kvôli väčšiemu islamskému dobru (2).
6. Hudna. Na Západe nesprávne prekladaná alebo zle vysvetľovaná ako "mier". V skutočnosti je to časovo obmedzené prerušenie aktívnych nepriateľských akcií, všeobecne zavádzané vtedy, keď sa moslimovia potrebujú prezbrojiť alebo preskupiť pred obnovením nepriateľských akcií, teda obdobie "studenej vojny".
7. Hidžra. Môže to byť útek pred prenasledovaním (do islamských krajín a aj z nich), ale je to tiež migrácia pre účely džihádu (ktorý je viac než len vojnou/terorom/násilím) proti pôvodnému nemoslimskému obyvateľstvu.
Doslov
Myslím, že je dôležité uviesť, že mnohí moslimovia, hoci dnes ich je menej než v minulosti, nevedia o učení a doktrínach svojho náboženstva. Toto je moja osobná skúsenosť z rozhovorov s moslimami v Spojenom kráľovstve.
Väčšina moslimov nerozumie po arabsky (aj keď možno vedia recitovať Korán v arabčine) a mnohí preto vyrastajú so slabým alebo žiadnym kontaktom so zdrojmi vlastného náboženstva.
Výsledkom je, že mnohí moslimovia praktizujú "ľudový islam" založený nie na učení Koránu, sunny, tafsíru a šaríe; ale na presvedčeniach ich spoločenstva, ktoré na rozdiel od presvedčení vyjadrených v KoSTŠ nie sú nemenné a môžu sa zmeniť v priebehu času rovnako, ako sa v spoločnosti menia postoje. Týka sa to najmä tých moslimov, ktorí boli vystavení nemoslimskej spoločnosti alebo v nej žijú.
Ironicky, príčinou tohto môžu byť prvé tri doktríny vysvetlené vyššie, tak ako ich vyložili moslimskí apologéti, ktorí tvorili väčšinu moslimských rečníkov a kazateľov - až kým ich v 80-tych rokoch nenahradili islamisti.
Preto nie je nezvyčajné stretnúť moslimov, zvlášť tých v strednom veku, ktorí sú osobne čestní a úprimne veria, že islam je mierumilovný a sú skutočne dobrými ľuďmi.
Tragédiou je, že v skutočnosti vôbec nie sú "moslimami".
Existuje sekta zvaná "ahmadíovia". Táto sekta interpretuje Korán prostredníctvom učenia Mirzu Ghulama Ahmada (1835-1908), ktorý tvrdil, že je "božským reformátorom" islamskej eschatológie. Jedným z kľúčových prvkov ahmadíovskej teológie je absolútny záväzok k mieru, odmietnutie a/alebo apologetické/kazuistické (kazuistika - odôvodňovanie založené na prekrúcaní slov - pozn. prekl.) zrušenie všetkých násilných veršov Koránu. Ahmadíovia teda naozaj veria v "náboženstvo mieru". Iróniou je, že všetky sunnitské, šiitske a súfistické sekty ich považujú za nemoslimov či odpadlíkov.
Poznámky
2 - Skutočne bizarným príkladom tohto bola fatwa, ktorá povolila (urobila halal) análny sex za predpokladu, že umožní vloženie väčšej bomby. V tomto prípade autor fatwy považoval potenciál zabiť viac "nepriateľov islamu" za väčšie islamské dobro.
P.S. Ak nejaký čitateľ vie o iných islamských doktrínach, ktoré sú pre nemoslimov dôležité, prosím, napíšte ich do komentárov.
Jon MC
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára