Samuel Shahid
Predslov
V nedávnej dobe bolo napísaných niekoľko kníh o právach nemoslimov, ktorí sú podrobení vláde islamského práva. Väčšina z týchto kníh predstavila islamský pohľad priaznivo, bez odhalenia negatívnych aspektov zdedených v týchto zákonoch.
Táto stručná štúdia sa pokúsi preskúmať tieto zákony tak, ako ich vyhlasujú štyri školy fiqh (právnej vedy). Kladie si za cieľ odhaliť čitateľovi negatívne dôsledky týchto zákonov bez ignorovania tolerantnejších názorov súčasných reformátorov.
Našou planúcou nádejou je, že táto štúdia našim čitateľom odhalí holú pravdu v jej pozitívnych aj negatívnych aspektoch.
S.S.
Pojem "islamského štátu"
"Islamský štát je v podstate ideologický štát a je teda radikálne odlišný od národného štátu." Toto vyhlásenie Mawdúdídho tvorí základ pre politický, ekonomický, sociálny a náboženský systém všetkých islamských krajín, ktoré zavádzajú islamské právo. Tento ideologický systém zámerne diskriminuje ľudí v súlade s ich náboženskou pridruženosťou. Mawdúdí, prominentný pakistanský moslimský učenec, zhŕňa základné rozdiely medzi islamským a sekulárnym štátom nasledovne:
1) Islamský štát je ideologický. Ľudia, ktorí v ňom prebývajú sa delia na moslimov, ktorí veria v jeho ideológiu a nemoslimov, ktorí v ňu neveria.
2) Zodpovednosť za politiku a administratívu takého štátu "by primárne mala spočívať na tých, ktorí veria v islamskú ideológiu." Nemoslimovia preto nemôžu byť žiadaní, aby sa ujali alebo aby im bola zverená zodpovednosť za tvorbu politiky.
3) Islamský štát musí rozlišovať (t.j. diskriminovať) medzi moslimami a nemoslimami. Islamské právo "šaría" však zaručuje nemoslimom "určité, konkrétne vyjadrené práva, mimo ktoré nemajú povolené miešať sa do záležitostí štátu, pretože neschvaľujú jeho ideológiu." Keď prijmú islamskú vieru, "stanú sa rovnými účastníkmi vo všetkých záležitostiach týkajúcich sa štátu a vlády."
Hore uvedený názor je predstaviteľom hanífitov, alebo hanífovskej právnej školy, jednej zo štyroch islamských škôl práva. Ostatné tri školy sú málikovia, hanbaliti (najprísnejšia a najfundamentalistickejšia zo všetkých škôl) a šáfiovia. Všetky štyri školy sa dogmaticky zhodujú na základných vyznaniach islamu, no odlišujú sa vo svojich výkladoch islamského práva, ktoré je odvodené zo štyroch zdrojov:
a) Korán (čítať alebo recitovať): posvätná kniha moslimskej komunity obsahujúca priame citácie od Alláha, ako ich údajne nadiktoval Gabriel.
b) hadísy (príbehy): zbierky islamských tradícií obsahujúcich slová a skutky Mohameda, ako ich počuli jeho súčasníci z prvej, druhej a tretej ruky.
c) al-kijás (analógia alebo porovnanie): právne rozhodnutie načrtnuté islamskými právnikmi, založené na predchádzajúcich prípadoch.
d) idžmá (konsenzus): výklady islamských zákonov vynesených na základe konsenzu uznávaných moslimských učencov v určitej krajine.
Textových zákonov predpísaných v Koráne je niekoľko. Pre prominentných učencov zbehlých v Koráne, hadísoch a ostatných islamských vedných odboroch sú dvere doširoka otvorené, aby predstavili svoju fatwu (právny názor), ako uvidíme neskôr.
Klasifikácia nemoslimov:
Vo svojom článku "Výnosy ľudí zmluvy a menšiny v islamskom štáte" šejk Nadžíh Ibrahim Ibn Abdulláh poznamenáva, že právnici zatrieďujú nemoslimov alebo neveriacich do dvoch kategórií: Dar al-Harb alebo dom vojny, čo odkazuje na nemoslimov, ktorí nie sú viazaní mierovou zmluvou alebo dohodou a ktorých krv a majetok nie sú chránené zákonom krvnej pomsty alebo odplaty; a Dar al-Salam alebo dom mieru, čo odkazuje na tých, ktorí spadajú do troch kategórií:
1) dhimmí (tí vo väzbe) sú nemoslimskí občania, ktorí žijú v moslimských krajinách a súhlasia s platením džízje (poplatku) výmenou za ochranu a bezpečnosť a s tým, že sa podriadia islamskému právu. Títo majú trvalú zmluvu.
2) ľudia hudny (prímeria) sú tí, ktorí podpíšu mierovú zmluvu s moslimami po porážke vo vojne. Súhlasia s tým, že budú prebývať vo vlastnej krajine, no budú podrobení právnej vede islamu ako dhimmí za predpokladu, že nebudú viesť vojnu proti moslimom.
3) mustámin (ochraňovaní) sú osoby, ktoré prichádzajú do islamskej krajiny ako poslovia, obchodníci, návštevníci alebo študenti, ktorí sa chcú dozvedieť o islame. Mustámin by nemal viesť vojnu proti moslimom a nie je povinný platiť džízu, ale nalieha sa na neho, aby prijal islam. Ak mustámin neprijme islam, má dovolené bezpečne sa vrátiť do svojej krajiny. Moslimovia majú zakázané akokoľvek ho zraniť. Keď je späť vo vlasti, zaobchádza sa s ním ako s niekým, kto patrí do domu vojny.
Táto štúdia sa bude zameriavať na zákony vzťahujúce sa na dhimmí.
Islamské právo a dhimmí
Moslimskí muftíovia (právne autority) sa zhodujú, že dohoda s dhimmí by mala byť primárne ponúkaná ľuďom knihy, to znamená kresťanom a Židom, potom magom (jednému zo šiestich médskych kmeňov tvoriacich Médsku a neskôr Perzskú ríšu, ktorý si vyhradil používanie mágie - pozn. prekl.) alebo zoroastrijcom. Nezhodujú sa však v tom, či by sa mala podpisovať akákoľvek dohoda s ostatnými skupinami, ako sú komunisti a ateisti. Hanbaliti a šáfiovia veria, že s bezbožnými alebo tými, ktorí neveria v najvyššieho boha, by sa nemala uzatvárať nijaká zmluva. Hanífiti a málikovia potvrdzujú, že džizja sa môže prijímať od všetkých neveriacich bez ohľadu na ich presvedčenia a vieru v boha. Abú Hanífa však nechcel, aby pohanskí Arabi mali túto možnosť, pretože sú ľudom proroka. Musia dostať len dve možnosti: prijať islam alebo zomrieť.
Džizja (poplatok)
Džizja doslova znamená trest. Je to ochranná daň vyberaná od nemoslimov žijúcich v islamských režimoch, čím potvrdzujú svoj právny status. Mawdúdí tvrdí, že "prijatie džízji stanovuje nedotknuteľnosť ich životov a majetku a od tej doby ani islamský štát, ani moslimská verejnosť nemajú nijaké právo porušiť ich majetok, česť alebo slobodu." Platenie džízje je symbolom poníženia a podriadenosti, pretože dhimmí sa nepovažujú za občanov islamského štátu, hoci vo väčšine prípadov sú rodnými občanmi danej krajiny.
Taký postoj odcudzuje dhimmí od toho, aby boli podstatnou časťou komunity. Ako sa dhimmí môže vo vlastnej krajine cítiť ako doma, medzi vlastnými ľuďmi a s vlastnou vládou keď vie, že džizja, ktorú platí, je symbolom poníženia a podriadenosti? Vo svojej knihe Islamské právo vzťahujúce sa na nemoslimov šejk Abdulláh Mustafa Al-Muraghi naznačuje, že od džízje môžu byť oslobodení len dhimmí, ktorí sa stanú moslimami alebo zomrú. Šáfiovia opakujú, že keď dhimmí prijme islam, džizja sa automaticky neodkladá. Vyňatie z džízji sa stalo podnetom na povzbudenie dhimmí, aby sa zriekli svojej viery a prijali islam.
Šejk Nadžíh Ibrahim Ibn Abdulláh zhrňuje účel džízje. Hovorí, citujúc Ibn Kajjíma al-Džavzíjju, že džizja je uzákonená:
"...aby ušetrila krv (dhimmí), aby bola symbolom poníženia neveriacich a ako urážka a trest pre nich, a ako naznačujú šáfiovia, džizja je ponúkaná výmenou za bývanie v islamskej krajine." Ibn Kajjím teda dodáva, "Keďže celé náboženstvo patrí bohu, jej cieľom je poníženie bezbožnosti a jej stúpencov a ich urážka. Uvalenie džízje na stúpencov bezbožnosti a ich útlak je požiadavkou božieho náboženstva. Koránsky text naznačuje tento význam keď hovorí: "až kým nezaplatia poplatok vlastnou rukou a nie sú ponížení." (Korán 9:29). S týmto si protirečí to, keď sú neveriaci ponechaní, aby si užívali svoju moc a praktizovali svoje náboženstvo ako chcú, tak, aby mali moc a autoritu."
Dhimmí a náboženské praktiky
Moslimovia veria, že dhimmí sú mušrikun (polyteisti) kvôli tomu, že považujú vieru v trojicu za vieru v troch bohov. Islam je jediné pravé náboženstvo, tvrdia. Preto, aby ochránili moslimov od nepoctivosti, najmä od neodpustiteľného hriechu širk (polyteizmu), jeho praktizovanie je medzi moslimami zakázané, pretože sa považuje za najväčšiu ohavnosť. Keď ho kresťania praktizujú verejne, stáva sa to pokušením a nabádaním k odpadlíctvu. Je významné, aby sme na tomto mieste poznamenali, že podľa Muraghiho sú dhimmí a neveriaci polyteisti, a preto sa s nimi musí zaobchádzať rovnako.
Podľa moslimských právnikov musia byť dhimmím (kresťanom a Židom), ktorí prebývajú medzi moslimami, vnútené nasledovné právne výnosy:
1) Dhimmí nemajú dovolené stavať nové kostoly, chrámy alebo synagógy. Majú dovolené obnovovať staré kostoly alebo domy uctievania za predpokladu, že nedovolia pridanie nijakej novej konštrukcie. "Staré kostoly" sú tie, ktoré existovali pred islamským dobytím a sú zahrnuté v mierovej dohode moslimov. Výstavba akéhokoľvek kostola, chrámu alebo synagógy na Arabskom polostrove (Saudskej Arábii) je zakázaná. Je to krajina proroka a len islam by tu mal prevládať. Avšak moslimovia, ak si to prajú, majú dovolené zdemolovať všetky nemoslimské domy uctievania v ktorejkoľvek krajine, ktorú dobyjú.
2) Dhimmí nemajú dovolené modliť sa alebo čítať svoje posvätné knihy doma alebo v kostoloch nahlas, aby moslimovia nepočuli ich modlitby.
3) Dhimmí nemajú dovolené tlačiť svoje náboženské knihy alebo ich predávať na verejných miestach a trhoch. Majú dovolené zverejňovať a predávať ich medzi svojimi ľuďmi, vo svojich kostoloch a chrámoch.
4) Dhimmí nemajú dovolené osádzať kríž na svoje domy alebo kostoly, keďže je to symbol neviery.
5) Dhimmí nemajú dovolené vysielať alebo ukazovať svoje obradné náboženské rituály v rádiu, televízii alebo využívať médiá, či zverejňovať akýkoľvek obrázok svojich náboženských obradov v novinách a časopisoch.
6) Dhimmí nemajú dovolené zhromažďovať sa v uliciach počas svojich náboženských festivalov; skôr musí každý z nich ísť potichu do svojho kostola alebo chrámu.
7) Dhimmí nemajú dovolené vstúpiť do armády, pokiaľ nie sú nenahraditeľne potrební, pričom v takom prípade nemajú dovolené získať vedúce pozície, no považujú sa za žoldnierov.
Mawdúdí, ktorí je hanífitom, vyjadruje veľkorysejší názor voči kresťanom. Povedal:
"Vo vlastných mestách a veľkomestách majú povolené činiť tak (praktizovať svoje náboženstvo) s úplnou slobodou. V čisto moslimských oblastiach však má islamská vláda plnú voľnosť konania na uvalenie takých obmedzení na ich vyznania viery, aké považuje za nevyhnutné."
Odpadlíctvo v islame
Odpadlíctvo znamená odmietnutie náboženstva islamu či už skutkom alebo slovom. "Akt odpadlíctva teda ukončuje vernosť človeka voči islamu." Keď človek odmietne fundamentálne vyznania islamu, odmieta vieru a to je akt odpadlíctva a taký skutok je v islame vážnym hriechom. Korán naznačuje,
"Ako by Alláh mohol správne viesť ľudí, ktorí sa zriekli viery potom, čo uverili, a potom, čo dosvedčili, že posol je pravdivý, a potom, čo k nim prišli jasné dôkazy? Alláh predsa nepovedie cestou správnou ľud nespravodlivý. A odmenou ich bude, že padne na ne prekliatie Alláhovo a anjelov i ľudstva celého a budú v ňom naveky a nebude im zmiernený trest ani daný odklad okrem tých, kto kajúcne sa potom obrátia a polepšia sa. A Alláh je veru odpúšťajúci, milostivý. (Korán 3:86-89)"
Oficiálne, islamské právo od moslimov požaduje, aby nenútili dhimmí prijať islam. Je povinnosťou každého moslima, domnievajú sa, preukázať dobré vlastnosti islamu, aby tí, ktorí sú nemoslimami, ochotne konvertovali potom, čo objavia jeho veľkosť a pravdu. Keď sa človek stane moslimom, nemôže to vziať späť. Ak to urobí, najprv bude varovaný, potom dostane tri dni na zváženie a kajanie. Ak pretrváva vo svojom odpadlíctve, od jeho ženy sa vyžaduje, aby sa s ním rozviedla, jeho majetok sa skonfiškuje a jeho deti mu budú odobrané. Nemá dovolené opäť sa oženiť. Namiesto toho by mal byť privedený pred súd a odsúdený na smrť. Ak sa kajá, môže sa vrátiť ku svojej žene a deťom alebo sa znovu oženiť. Podľa hanífitov odpadlíčka nemá dovolené opäť sa vydať. Musí stráviť čas rozjímaním, aby sa mohla vrátiť k islamu. Ak sa nekajá alebo neodvolá svoje odpadlíctvo, nebude odsúdená na smrť, ale má byť prenasledovaná, zbitá a väznená až kým nezomrie. Ostatné školy šaríe pre ňu požadujú smrť. Hore uvedený trest je predpísaný v hadíse zaznamenanom Bucharím: "Oznámil Abás... že posol Alláha... povedal, 'Ktokoľvek zmení svoje náboženstvo (od islamu k akejkoľvek inej viere), zabite ho. '"
Vo svojej knihe Šaría: Islamské právo Doi poznamenáva, "Na treste smrti v prípade odpadlíctva sa jednohlasne zhodli všetky štyri školy islamského práva."
Nemoslim túžiaci sa stať moslimom je povzbudzovaný tak urobiť a ktokoľvek, dokonca i otec alebo matka, ktorá sa ho pokúša zastaviť, môžu byť potrestaní. Avšak ktokoľvek, kto sa pokúša konvertovať moslima na akúkoľvek inú vieru môže čeliť trestu.
Občianske zákony
Dhimmí a moslimovia podliehajú tým istým občianskym zákonom. Má sa s nimi zaobchádzať rovnako vo veciach cti, krádeže, cudzoložstva, vraždy a poškodzovania majetku. Musia byť potrestaní v súlade s islamským právom bez ohľadu na svoju náboženskú pridruženosť. Dhimmí a moslimovia sa podriaďujú islamským zákonom vo veciach občianskeho podnikania, finančných transakcií ako predaje, prenájmy, firmy, zakladanie spoločností, fariem, cenné papiere, hypotéky a dohody. Napríklad, krádež sa trestá odseknutím zlodejovej ruky, či už je to moslim alebo kresťan. Ale pokiaľ ide o privilégiá, dhimmí sa netešia rovnakému zaobchádzaniu. Napríklad, dhimmím sa nevydávajú oprávnenia na nosenie zbraní.
Manželstvo a deti
Moslim sa môže oženiť s dhimmí dievčaťom, no dhimmí nemá dovolené oženiť sa s moslimským dievčaťom. Ak žena prijme islam a chce sa vydať, jej nemoslimský otec nemá autoritu, aby ju odovzdal jej ženíchovi. Musí byť odvedená moslimským poručníkom.
Ak jeden rodič je moslim, deti musia byť vychované ako moslimovia. Ak otec je dhimmí a jeho manželka konvertuje na islam, ona sa musí rozviesť; potom bude mať právo na výchovu svojho dieťaťa. Niektoré fundamentalistické školy naznačujú, že moslimský manžel má právo uväzniť svoju dhimmí manželku vo svojom dome a držať ju pod kontrolou, aby nechodila do svojho domu uctievania.
Trest smrti
Hanífiti veria, že dhimmí a moslimovia musia znášať rovnaký trest za podobné zločiny. Ak moslim zabije dhimmího zámerne, na oplátku musí byť zabitý. To isté platí pre kresťana, ktorý zabije moslima. Ale ostatné právne školy majú odlišné výklady islamského práva. Šáfiovia vyhlasujú, že moslim, ktorý zavraždí dhimmího, nemusí byť zabitý, pretože nie je rozumné dávať moslima na jednu úroveň s polyteistom (muširk). V takom prípade sa musí zaplatiť krvavá cena. Trest závisí od právnej školy prijatej v konkrétnej krajine, kde je spáchaný zločin alebo priestupok. Toto ilustruje dôsledok rôznych výkladov islamského práva založeného na hadísoch.
Každá škola sa pokúša zdokumentovať svoju právnu možnosť odkazom na hadís alebo incident, ktorý zažil prorok alebo "správne vedení" kalifovia.
Svedkovia dhimmí
Dhimmí nemôžu vypovedať proti moslimom. Môžu vypovedať len proti iným dhimmí alebo mustámin. Ich prísahy na islamskom súde sa nepovažujú za platné. Podľa šaríe dhimmí dokonca nie je spôsobilý, aby bol pod prísahou. Muraghi bez príkras vyhlasuje, "Svedectvo dhimmího sa neprijíma, pretože Alláh - nech je velebený - povedal: 'boh nedovolí neveriacim (káfirom) mať prevahu nad veriacimi'." Dhimmí, považovaný za neveriaceho, nemôže vypovedať proti moslimovi bez ohľadu na svoju morálnu dôveryhodnosť. Ak dhimmí falošne obviní iného dhimmího a bol už raz potrestaný, jeho dôveryhodnosť a bezúhonnosť je pošpinená a jeho výpoveď už nie je prijateľná. Jedným vážnym dôsledkom tohto je, že ak jeden moslim spáchal vážny priestupok proti inému a svedkom boli len dhimmí, súd bude mať problémy s rozhodnutím o prípade, keďže výpovede od dhimmí sa neprijímajú. A predsa, ak tento dhimmí, ktorého bezúhonnosť je poškvrnená, konvertuje na islam, jeho výpoveď proti dhimmí a moslimom bude prijatá, pretože podľa šaríe, "prijatím islamu získal novú dôveryhodnosť, ktorá mu umožňuje svedčiť..." Všetko, čo musí urobiť, je vyriecť islamské vyznanie viery pred svedkami, a to ho pozdvihne zo statusu vyvrheľa na úroveň rešpektovaného moslima tešiaceho sa všetkým privilégiám zbožného moslima.
Osobné právo
V osobných veciach sobášov, rozvodov a dedičstva majú dhimmí povolené odvolať sa na vlastné náboženské súdy. Každá kresťanská denominácia má právo a autoritu určiť výsledok každého prípadu. Dhimmí môžu slobodne praktizovať vlastné sociálne a náboženské obrady doma a v kostole bez zasahovania zo strany štátu, a to i v takých veciach, ako pitie vína, chov prasiat a jedenie bravčoviny, pokiaľ ju nepredávajú moslimom. Dhimmí majú všeobecné odoprené právo odvolávať sa na islamský súd v rodinných záležitostiach, vo veci sobáša, rozvodu a dedičstva. Avšak v prípade, že moslimský sudca súhlasí s prevzatím takého prípadu, súd musí uplatniť islamské právo.
Politické práva a povinnosti
Islamský štát je ideologický štát, preto hlavou štátu nevyhnutne musí byť moslim, pretože je viazaný šaríou, aby viedol a spravoval štát v súlade s Koránom a sunnou. Funkciou jeho poradnej rady je pomáhať mu v zavádzaní islamských princípov a ich dodržiavaní. Ktokoľvek, kto neprijme islamskú ideológiu, nemôže byť hlavou štátu alebo členom rady.
Mawdúdí, vedomý si požiadaviek súčasnej spoločnosti, sa zdá byť tolerantnejší voči dhimmím. Hovorí,
"Pokiaľ ide o parlament alebo zákonodarný zbor súčasného typu, ktorý je do značnej miery odlišný od poradnej rady v jej tradičnom zmysle, toto panovanie môže byť zmiernené, aby povolilo nemoslimom byť členmi za predpokladu, že ústava plne zaistila, aby nebol prijatý nijaký zákon odporujúci Koránu a sunne, že Korán a sunna budú hlavným zdrojom verejného práva a že hlavou štátu bude nevyhnutne moslim."
Za týchto okolností by sféra vplyvu nemoslimských menšín bola obmedzená na záležitosti súvisiace so všeobecnými problémami krajiny alebo záujmom menšín. Ich účasť by nemala poškodzovať základnú požiadavku islamu. Mawdúdí dodáva,
"Je možné vytvoriť separátne reprezentatívne zhromaždenie pre všetky nemoslimské skupiny v moci ústredného vládneho úradu. Členstvo a volebné práva takého zhromaždenia sa budú vzťahovať len na nemoslimov a bude im daná plná sloboda v jeho rámci."
Týmto názorom sa nedostáva súhlas väčšiny iných škôl šaríe, ktoré sú toho názoru, že nemoslimovia nemajú dovolené prevziať akúkoľvek pozíciu, ktorá by im mohla poskytnúť akúkoľvek autoritu nad ktorýmkoľvek moslimom. Pozícia zvrchovanosti vyžaduje zavedenie islamskej ideológie. Tvrdí sa, že nemoslim (bez ohľadu na svoje nadanie, úprimnosť a lojalitu voči svojej krajine) nemôže a nepracoval by verne na dosiahnutí ideologických a politických cieľov islamu.
Svet obchodu
Politická aréna a oficiálny verejný sektor nie sú jedinou oblasťou, v ktorej nemoslimovia nemajú dovolené získať pozíciu autority. Moslimský zamestnanec, ktorý pracuje v spoločnosti, sa v liste pýta, "či je pre moslimského majiteľa (spoločnosti) povolené udeliť kresťanovi autoritu nad ostatnými moslimami? (Al-Muslim Weekly; zv. 8; vydanie číslo 418; piatok 5.2.1993).
V reakcii na túto otázku traja eminentní moslimskí učenci vydali svoje právne názory:
Šejk Manna K. Al-Kubtan, profesor vyšších štúdií na Škole islamského práva v Rijáde naznačuje, že:
V podstate, kontrola nemoslimov nad moslimami nie je prípustná, pretože boh všemocný povedal: "Alláh nedá neveriacim (t.j. kresťanom) možnosť zvíťaziť nad veriacimi (moslimami)" (Korán 4:141). Pretože boh - sláva mu - vyvýšil moslimov na najvyššie miesto (nad všetkých ľudí) a predurčil im moc na základe koránskeho textu, v ktorom boh všemohúci hovorí: "Avšak moc náleží Alláhovi a jeho poslovi a veriacim (moslimom)" (Korán 63:8).
Takže, autorita nemoslima nad moslimom je nezlučiteľná s týmito dvoma veršami, keďže moslim sa musí podriadiť a poslúchať kohokoľvek, kto je za neho zodpovedný. Moslim sa mu preto stáva podriadeným a takto by tomu v prípade moslima nemalo byť.
Dr. Salíh Al-Sadlan, profesor šaríe v Škole islamského práva v Rijáde cituje tie isté verše a tvrdí, že neveriacemu (v tomto prípade kresťanovi) nie je povolené byť zodpovedným za moslimov či už v súkromnom alebo verejnom sektore. Taký skutok:
"má za následok poníženie moslima a vyzdvihnutie neveriaceho (kresťana). Tento neveriaci môže využiť svoju pozíciu na poníženie a urážku moslimov, ktorí pracujú pod jeho vedením. Pre majiteľa spoločnosti je vhodné, aby sa bál boha všemohúceho a nad moslimov splnomocnil iba moslima. Taktiež, súdne príkazy vydané vládcom stanovujú, že neveriaci by nemal byť zodpovedný (za moslimov), keď je dostupný moslim, ktorý by mohol prevziať vedenie. Naša rada majiteľovi spoločnosti je, aby odstránil tohto neveriaceho a nahradil ho moslimom."
Vo svojej reakcii Dr. Fahd Al-Usajmí, profesor islamských štúdií na Učiteľskej univerzite v Rijáde poznamenáva, že moslimský majiteľ spoločnosti by mal hľadať moslimského zamestnanca, ktorý je lepší než kresťan (manažér), alebo jemu rovný alebo i menej kvalifikovaný, no má možnosť byť vyškolený, aby získal rovnaké zručnosti, akým sa teší kresťan. Kresťanovi nie je dovolené byť zodpovedným za moslimov na základe všeobecných dôkazov, ktoré naznačujú nadradenosť moslimov nad ostatnými. Potom cituje (Korán 63:8) a tiež cituje verš 22 z kapitoly 58:
Nenájdeš žiadnych ľudí, veriacich v Alláha a deň posledný, priateliť sa s tými, ktorí sa protivia Alláhovi a jeho poslovi, hoci to boli ich otcovia či synovia alebo ich bratia či rod.
Usajmí tvrdí, že byť pod autoritou kresťana môže moslimov prinútiť lichotiť mu a ponížiť samých seba voči tomuto neveriacemu v nádeji, že získajú niečo z toho, čo má on. Toto je proti potvrdeným dôkazom. Potom naráža na príbeh Umara Ibn Al-Chattába, druhého kalifa, ktorý bol nespokojný s jedným zo svojich správcov, ktorý vymenoval dhimmího za pokladníka a poznamenal: "Stali sa loná žien neplodnými, že dali zrod len tomuto mužovi?" Potom Usajmí dodáva:
Moslimovia by sa mali báť boha vo svojich moslimských bratoch a cvičiť ich... lebo úprimnosť a strach z boha sú prvotne v moslimovi, na rozdiel od neveriaceho (kresťana), ktorý je prvotne neúprimný a nebojí sa boha.
Znamená to, že kresťan, ktorý vlastný podnik, nemôže zamestnať moslima na prácu pre seba? Čo je horšie, znamená to, že dhimmí, bez ohľadu na svoju nerovnú spôsobilosť, nemôže byť vymenovaný na správnu pozíciu, kde by najlepšie slúžil svojej krajine? Táto otázka si vyžaduje odpoveď.
Sloboda vyjadrenia
Mawdúdí, ktorý je zhovievavejší než väčšina moslimských učencov, predstavuje revolučný názor keď zdôrazňuje, že v islamskom štáte:
"budú mať všetci nemoslimovia slobodu svedomia, možností, vyjadrenia a združovania ako tú, ktorej sa tešia samotní moslimovia a budú sa podriaďovať rovnakým obmedzeniam, aké sú uvalené zákonom na moslimov."
Mawdúdího názory neprijíma väčšina islamských škôl práva, najmä pokiaľ ide o slobodu vyjadrenia ako kritika islamu a vlády. Aj v krajine ako Pakistan, domovine Mawdúdího, je nezákonné kritizovať vládu alebo hlavu štátu. Mnohí politickí väzni sú v Pakistane a väčšine ostatných islamských krajín zatvorení vo väzení. V priebehu histórie, až na ojedinelé prípady, nebola ani moslimom daná sloboda kritizovať islam bez toho, aby boli prenasledovaní alebo odsúdení na smrť. Pre dhimmího je omnoho menej pravdepodobné, že unikne trestu za kritiku islamu.
V Mawdúdího vyhlásení je pojem "obmedzenia" vágne definovaný. Keby bol definovaný jasne, pri konečnej analýze by ste zistili, že obmedzuje akúkoľvek kritiku voči islamskej viere a vláde.
Navyše, ako môžu dhimmí vyjadriť pozitívne aspekty vlastného náboženstva, keď nemajú dovolené používať médiá alebo ich propagovať v rádiu alebo televízii? Týmito návrhmi Mawdúdí snáď myslel dovoliť dhimmím takú slobodu len medzi sebou. Inak by boli podrobení trestu. A predsa je moslimom podľa šaríe (práva) dovolené propagovať svoju vieru medzi všetkými náboženskými sektami bez akýchkoľvek obmedzení.
Moslimovia a dhimmí
Vzťahy medzi moslimami a dhimmí sú zatriedené do dvoch kategórií: čo je zakázané a čo je povolené.
I. Zakázané:
Moslimovi nie je dovolené
1. napodobňovať dhimmí v ich oblečení alebo správaní.
2. navštevovať festivaly dhimmí alebo ich podporovať akýmkoľvek spôsobom, ktorý by im mohol dať akúkoľvek moc nad moslimami.
3. prenajímať svoj dom alebo predať svoj pozemok na výstavbu kostola, chrámu, obchodu s alkoholom alebo čohokoľvek, z čoho by mohla mať prospech viera dhimmí.
4. pracovať pre dhimmí v akejkoľvek práci, ktorá by mohla propagovať ich vieru, ako je výstavba kostola.
5. akokoľvek prispievať kostolom alebo chrámom.
6. viezť akúkoľvek loď, ktorá obsahuje víno, pracovať na výrobe vína alebo prevážať prasce.
7. oslovovať dhimmí akýmkoľvek titulom ako: "môj pán" alebo "môj pane".
II. Povolené:
Moslim má dovolené:
1. finančne pomáhať dhimmí za predpokladu, že peniaze sa nepoužijú v rozpore s islamským právom, ako je kupovanie vína alebo bravčoviny.
2. dať právo predkupného (priority pri kúpe nehnuteľnosti) svojmu dhimmí susedovi. Hanbaliti toto neschvaľujú.
3. jesť jedlo pripravené ľuďmi knihy.
4. utešiť dhimmí v chorobe alebo pri strate milovanej osoby. Pre moslima je tiež povolené sprevádzať pohreb na cintorín, ale musí kráčať pred rakvou, nie za ňou, a musí odísť pred pochovaním zosnulého.
5. zablahoželať dhimmímu ku svadbe, narodeniu dieťaťa, návratu z dlhého výletu alebo zotavenia sa z choroby.
Moslimovia sú však varovaní, aby nevyriekli nijaké slovo, ktoré môže naznačiť schvaľovanie viery dhimmí, ako je: "Nech ťa Alláh velebí", "Nech ťa Alláh poctí", alebo "Nech Alláh dá tvojmu náboženstvu víťazstvo."
Záver
Táto štúdia nám ukazuje, že nemoslimovia sa v nijakom islamskom štáte nepovažujú za občanov, aj keď sú pôvodnými obyvateľmi krajiny. Povedať opak je skrývaním pravdy. Spravodlivosť a rovnosť si vyžadujú, aby sa s ktorýmkoľvek kresťanským Pakistancom, Melanézanom, Turkom alebo Arabom zaobchádzalo ako s ktorýmkoľvek iným občanom jeho vlastnej krajiny. Zaslúži si tešiť sa rovnakým privilégiám občianstva bez ohľadu na náboženskú pridruženosť. Tvrdiť, že islam je pravé náboženstvo a obviňovať iné náboženstvá z neviery je sociálnym, náboženským a právnym útokom voči ľuďom knihy.
Kresťania veria, že ich náboženstvo je pravým náboženstvom božím a islam nie. Znamená to, že Veľká Británia, ktorú vedie kráľovná, hlava anglikánskej cirkvi, by mala so svojimi moslimskými občanmi zaobchádzať ako s druhotriednymi? Navyše, prečo si moslimovia na Západe užívajú všetky slobody pridelené všetkým občanom týchto krajín, kým moslimské krajiny nepovoľujú rodným kresťanom rovnakú slobodu? Moslimovia na Západe stavajú mešity, školy a vzdelávacie centrá a majú prístup do médií bez obmedzení. Verejne propagujú svoje aktivity a majú dovolené voľne distribuovať svoje islamské materiály, kým rodní kresťania v ktorejkoľvek islamskej krajine to isté dovolené nemajú. Prečo majú kresťania na Západe dovolené prijať akékoľvek náboženstvo po akom túžia bez prenasledovania, kým človek, ktorý si vyberie konverziu na akékoľvek iné náboženstvo v islamskej krajine sa považuje za odpadlíka a musí byť zabitý, ak zotrváva vo svojom odpadlíctve? Tieto a iné otázky sú ponechané čitateľom, aby o ich pouvažovali.
Odkazy
1. Abdulláh Nadžíh Ibrahim Bin, Výnosy ľudí zmluvy a menšiny v islamskom štáte, Balagh Magazine, Egypt, zväzok 944, 29. máj 1988; zväzok 945, 5. jún 1988.
2. Al Muslimun, zv. 8; vydanie číslo 418, piatok 5.2.1993.
3. Doi, Abdur Rahmán I.; Šaría: Islamské právo; Tah Publishers; Londýn, Spojené kráľovstvo; 1984.
4. Mawdúdí, S. Abul Ala, Práva nemoslimov v islamskom štáte, Islamic publications, LTD. Lahore, Paksitan, 1982.
5. Muraghí, Abdulláh Mustafa, Islamské práva vzťahujúce sa na nemoslimov, Knižnica listov, Egypt, bez udania dátumu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára