A.S.Ibrahim
Neverte liberálnym médiám ani progresívnym politikom, keď
hovoria o islame na Západe.
Dôkaz č. 1: Titulný článok
magazínu The Economist z 10. septembra s názvom „Pravda a lži
o islame v Európe.“ Článok sa začína celkom úprimne, keď opisuje paniku
z islamu, ktorá sa šíri po celom kontinente. V súčasnosti veľká časť verejnosti
považuje islam za nezlučiteľný so západnými hodnotami a tento posun je
viditeľný na vzostupe konzervatívnych strán v Nemecku, Británii
a Francúzsku. Potom, čo článok správne diagnostikoval horúčku, venuje zvyšok
textu zľahčovaniu „moslimského“ problému a trvá na tom, že pacient v skutočnosti
nie je chorý.
Podľa článku nedochádza k žiadnej islamskej nadvláde, žiadnemu
prevzatiu moci, žiadnej masovej radikalizácii ani k vymazaniu európskej kultúry.
Šaría, ako sa uvádza, sa nedostáva do vnútroštátneho práva. Nedochádza k nijakej
„veľkej výmene“. Moslimovia tvoria približne 6% obyvateľstva Európy a hoci
je pôrodnosť imigrantov vyššia, tieto miery sa v priebehu dvoch generácií
zrovnajú – čo je, ako nás článok uisťuje, „veľmi ďaleko“ od vymazania civilizácie.
Väčšina moslimských imigrantov sú podľa článku slušní ľudia, ktorí sa úplne integrujú
do európskeho života a chcú uspieť vo svojej novej krajine, nie ju pretvoriť.
A v jednom okamihu takmer úprimnosti článok pripúšťa: „Islam nepredstavuje
žiadne vážne nebezpečenstvo. Ale islamizmus a strach z islamu áno.“ Aj
tu sa však ponáhľa dodať, že väčšina islamistov násilie priamo odmieta a uprednostňuje
tichší „vstup“ do politických a spoločenských inštitúcií, aby presadzovali
ciele, ktoré nazýva „neliberálnymi“, bez toho, aby ich definoval.
Aká bezzubá analýza!
Celoživotné štúdium islamských textov, histórie a hnutí
nás učí nasledovné: len čo narastie zastúpenie islamu v spoločnosti, neuspokojí
sa s tým, že je len jedným z mnohých hlasov. Snaží sa o nadvládu.
To priznáva aj samotný časopis The Economist vo svojich reportážach, keď opisuje,
ako moslimské komunity vyvíjajú tlak na sociálne a politické ústupky,
ktoré výrazne presahujú ich proporcionálny podiel v spoločnosti. Tento vzorec môžete
pozorovať v New York City, kde je množstvo mešít, no napriek tomu pretrvávajú
požiadavky na modlitby v uliciach pre nadbytok veriacich a na vysielanie
zvolávania k modlitbe do celých štvrtí, a to rovnako pre veriacich,
ako aj pre neveriacich. Toto je typický ťah: hrať úlohu utláčanej menšiny, kým
je ich málo, a potom, keď ich počet narastie, vyvíjať tlak na verejnú úctu.
Všimnúť si to nie je to islamofóbia ani paranoja. Je to rozpoznanie
vzorov a je to presne to, čo by predpovedali historické záznamy
o islamskej expanzii – od siedmeho po dvadsiate storočie.
Uistenie článku spočíva takmer výlučne na nízkom počte
moslimov: 6%. Ale percentuálny podiel nie je skutočným ukazovateľom v tom zmysle,
v akom sa to článok snaží prezentovať. V Iráne, Afganistane, Saudskej Arábii
a Egypte nebolo potrebné, aby islamisti tvorili väčšinu obyvateľstva na
to, aby politický islam ovládol a zadusil štát; stačilo, že tam boli organizované,
oddané, agresívne a asertívne moslimské menšiny, ktoré boli ochotné presadiť
sa a pretlačiť svoju dominanciu, zatiaľ čo zvyšok spoločnosti predpokladal, tak
ako to teraz predpokladá The Economist, že samotný počet nič neznamená. Tento predpoklad
už v minulosti zlyhal. Neexistuje žiadny rozumný ani principiálny dôvod myslieť
si, že Európa je výnimkou.
Ešte horšie je, že tento článok je kontraproduktívny práve preto,
že jeho vlastné prieskumy sú v rozpore s jeho závermi.
V jeho upokojujúcej správe sa však ukrýva konštatovanie,
že moslimovia vo veku do 35 rokov sú ochotnejší než starší moslimovia ospravedlňovať
násilie kvôli urážkam proroka. Nejde o okrajové čísla; opisujú rastúcu „moslimskú“
generáciu, nie upadajúcu. Iróniou je, že článok, ktorý vás chce upokojiť,
pokiaľ ide o kultúrnu kompatibilitu, by nemal citovať údaje, ktoré ukazujú,
že najmladšia veková skupina smeruje k väčšej tolerancii voči násiliu v dôsledku
rúhania.
To je hlavná pravda, ktorú sa článok snažil ukryť, ale
nedokázal to.
Potom je tu ešte trik uprostred článku: jasné oddelenie pojmov
„islam“ a „islamizmus“.
Je pravda, že toto rozlíšenie môže byť niekedy užitočné pre
západných komentátorov, ktorí chcú pôsobiť sofistikovane a zároveň upokojiť
svojich čitateľov, a zachytáva aj určitú pravdu – že nie každý moslim chce,
aby štát presadzoval šaríu. Ale toto rozlíšenie je z veľkej časti západným
výmyslom, nie súčasťou moslimského chápania samých seba. Mohamed nebol len
náboženským kazateľom; bol štátnikom, vojenským veliteľom a tvorcom politického
poriadku. V prevažnej časti islamskej tradície sa náboženstvo a vládnutie
od začiatku nikdy neoddeľovali. Považovať „islamizmus“ za modernú odchýlku od apolitického
pôvodného islamu skresľuje realitu a prevracia históriu naruby. „Moslimská“
politika existovala od začiatku, čo jasne vyplýva zo zakladajúcich dokumentov.
Nič z tohto si nevyžaduje nepriateľský postoj voči moslimským
susedom ako ľuďom – sú to ľudské bytosti stvorené na obraz boží, hodné lásky, rešpektu
a úprimného dialógu. Ale milovať ľudí na jednej strane a presne posudzovať
zhubnú, jedovatú a expanzívnu ideológiu na druhej strane sú dve rôzne
úlohy a časopis The Economist ich mylne spája do jedného upokojujúceho príbehu.
Strach z islamskej nadvlády v Európe si
nevymysleli krajne pravicoví propagandisti; je to racionálna reakcia na to, čo zdokumentovali
seriózni ľudia, vrátane niektorých zdrojov citovaných v samotnom článku.
Islam ako komplexný systém nie je neutrálny voči západným zásadám slobody
prejavu, rovnosti žien a sekulárneho práva – a predstierať opak, pri
súčasnom ponechaní otvoreného imigračného kohútika, polarizáciu neznižuje. Naopak,
zaručuje ju.
Časopis The Economist chce, aby Európania verili, že skutočnými
hrozbami sú „pravicová paranoja“ a zopár ojedinelých „moslimských“
extrémistov. Jeho vlastné štatistiky však hovoria o niečom inom. Čitatelia
by urobili dobre, keby verili skôr číslam ako fantazijnému príbehu.
Prevzaté z https://wng.org/opinions/the-economists-comforting-confusion-about-islam-1789598132
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára