Fjordman
V marci 2013 sa spisovateľ Harold Rhode na webstránke Inštitútu Gatestone vyjadril k nedávnej čínskej správe, ktorá sa pokúsila vysvetliť, čo brzdí moslimský svet v porovnaní s inými krajinami a kultúrami. Niektorí čínski pozorovatelia v zákulisných diskusiách neustále opakovali, že sú zmätení neschopnosťou moslimského sveta – a najmä arabského sveta – vyrovnať sa s výzvami modernej spoločnosti.
Číňania a moslimovia podľa nich v priebehu posledných dvoch storočí trpeli ponížením zo strany cudzincov, ale ich reakcie na tieto skúsenosti sú veľmi odlišné. „Aj my sme trpeli,“ povedali Číňania, „ale teraz máme svoj osud pod kontrolou a robíme všetko, čo vieme, aby sme sa od týchto cudzincov naučili, ako môžeme ťažiť z moderného sveta a zaistiť, že týmto ponížením už nikdy nebudeme trpieť. My Číňania 'hľadíme do budúcnosti'.“
Na druhej strane sa zdá, že moslimovia majú iný prístup: namiesto toho, aby hľadeli do budúcnosti, sú „uviaznutí v minulosti“ a viac sa zaoberajú pomstou voči cudzincom, ktorí ich podľa nich pred dávnymi časmi ponížili, než racionálnym riešením súčasných problémov, s cieľom zlepšiť svoju spoločnosť a budúcnosť.
Títo vzdelaní a bystrí čínski pozorovatelia, z ktorých mnohí strávili značný čas v islamskom svete a vynaložili úsilie, aby sa naučili plynule hovoriť jazykmi ako arabčina, perzština či turečtina, boli zmätení tým, prečo je toľko moslimov „posadnutých“ (ich slovo) tým, že sa vykresľujú ako večné obete.
Ak sa neustále vykresľujete ako nevinná „obeť“ vonkajších síl, pestovanie takejto toxickej kultúry obete môže pre celú spoločnosť predstavovať veľmi vážnu prekážku pri zlepšovaní vlastnej situácie. Ak vždy obviňujete iných zo svojich zlyhaní alebo nedostatkov, nebudete pánom svojho osudu, ale odmietnete urobiť to, čo je nevyhnutné na zmenu svojej mentality alebo negatívneho vzoru správania, aby ste zlepšili svoju situáciu. Pokiaľ sa moslimovia budú oddávať sebaľútosti, nikdy nebudú schopní zlepšiť svoj osud na tomto svete.
Číňania majú svoje chyby, rovnako ako každá iná kultúra. Sú hrdým národom, ale okrem tejto hrdosti je v ich kultúre rozšírený aj pragmatizmus a praktický pohľad na ich kultúru, čo je jeden z dôvodov, prečo v súčasnosti dosahujú v modernom svete väčší pokrok než väčšina moslimských krajín. Ako povedal bývalý singapurský premiér Li Kuang-Jao, ktorý je sám etnickým Číňanom, napriek „všetkému, čo robíme pre našich moslimov, oni naďalej zostávajú na dne spoločnosti“ – chudobní, zaostalí a nevzdelaní.
Tento článok som ukázal môjmu priateľovi čínskeho pôvodu, ktorý je tiež kresťan a dobre informovaný kritik islamskej kultúry a učenia. Jeho reakcia bola, že títo pozorovatelia to pochopili čiastočne správne. Zo zaostalosti moslimských krajín nevinia Židov ani Západ. Správne ju pripisujú samotným moslimom.
Na druhej strane, môj priateľ poznamenal, že moslimovia sa v skutočnosti zameriavajú na budúcnosť, ale budúcnosť, ktorú chcú, je iná ako tá čínska. Číňania jednoducho chcú zbohatnúť a sú pripravení učiť sa od Západu, aby získali bohatstvo. Moslimská viera je bojovné náboženstvo, ktoré má pomáhať globálnemu islamskému imperializmu. Budúcnosť, za ktorú bojujú, nie je prosperujúce spolunažívanie s nemoslimami prostredníctvom obchodu.
Navyše, Číňania môžu odmietnuť časť Konfuciovho učenia a stále zostať Číňanmi. Koniec koncov, hoci jeho učenie malo na čínsku civilizáciu a myslenie obrovský vplyv viac ako dvetisíc rokov, Konfucius bol napokon len filozofom ako Sokrates alebo Aristoteles v Európe, nie neomylným človekom. Postavenie Mohameda v islame ako vzoru pre ľudstvo je radikálne odlišné. Bol považovaný za proroka božieho, najdôležitejšieho zo všetkých Alláhových poslov a „pečať prorokov“.
Podstatné je toto: môžete zostať hrdým Číňanom a odmietnuť niektoré veci, ktoré Konfucius povedal, urobil alebo učil. No nemôžete zostať hrdým moslimom a odmietnuť niektoré veci, ktoré povedal, urobil alebo učil Mohamed. Môžete sa prinajlepšom pokúsiť o ich nový výklad, ale nemôžete ich spochybňovať, ani úplne ignorovať.
V týchto otázkach sa stotožňujem s názorom môjho ázijského priateľa. V čínskom hodnotení citovanom vyššie je mnoho dobrých a pravdivých postrehov. Napriek tomu nie je presné, pokiaľ ide o určenie toho, čo presne robí islamskú kultúru vo všeobecnosti a arabskú kultúru konkrétne takou zvláštnou.
Pre mnohé kultúry je vlastne celkom bežnou chybou, že sa príliš pozerajú do minulosti. To však býva často problémom hlavne pre nich samotných. Napríklad starovekí Egypťania po období Nového kráľovstva boli čoraz menej inovatívni a napokon stratili vedúce postavenie v kultúre v prospech Grékov, čiastočne preto, že sa príliš upínali na kopírovanie vnímanej slávnej minulosti svojich predkov. To však zo starovekého Egypta neurobilo vonkajšiu hrozbu. Naopak, ich národ to oslabilo a urobilo zrelým na dobytie, ku ktorému napokon došlo zo strany Peržanov, Grékov, Talianov (Rimanov) a iných národov, ktoré boli v tom čase dynamickejšie.
Je tiež možné zájsť príliš ďaleko opačným smerom a myslieť si, že „história je nezmysel“, že všetko, čo je staré, je automaticky zbytočné a treba to vyhodiť. Niekedy sa zamýšľam nad tým, či moderná západná kultúra nezašla priďaleko týmto smerom vo svojom neúnavnom úsilí o „pokrok“, mladosť a novotu.
Ako konzervatívec a tradicionalista verím, že niektoré tradície stojí za to zachovať a že niektoré kultúrne vzorce môžu mať hodnotu, keďže obstáli v skúške času. To neznamená, že by sme mali bezmyšlienkovito kopírovať našich predkov, ale nemali by sme ani ľahkovážne odmietať všetko, čo robili, ako hlúpe alebo zbytočné.
Národ, ktorý neprisudzuje minulosti ani tradíciám žiadnu hodnotu, zostane bez smerovania a odtrhnutý od svojich koreňov. Národ, ktorý kladie príliš veľký dôraz na minulosť alebo tradície, upadne do stagnácie. Úspešný a dlhoveký národ je taký, ktorý si dokáže zachovať určitý pocit pripútanosti ku svojim koreňom a je hrdý na svoje úspechy, ale zároveň zostáva dostatočne flexibilný, aby prijal a rozvíjal pozitívne inovácie. Dosiahnutie tejto rovnováhy je zložité, ale nevyhnutné. (zvýraznenie pridané – pozn. prekl.)
Ďalšou vlastnosťou úspešného národa je, že by mal byť dostatočne otvorený, aby dokázal rozpoznať a prijať dobré nápady, aj keď pochádzajú zvonku. Islamská aj čínska kultúra trpeli občas komplexom nadradenosti, ktorý im bránil preberať nápady od Európanov, aj keď tí, objektívne hovoriac, dosiahli veľké vedecké a technologické pokroky, ktoré žiadna iná kultúra nedosiahla. Moslimovia sú v tomto ohľade obzvlášť znevýhodnení kvôli zakorenenému presvedčeniu o svojej nadradenosti nad „neveriacimi“.
Keďže som sám Škandinávec, rád čítam o období Vikingov. Rešpektujem mnoho vecí, ktoré v tej dobe robili moji predkovia, ale uznávam, že mali aj niektoré zvyky, ktoré sme zanechali, čo ma teší. Napríklad, Škandinávci vtedy praktizovali krvavé pomsty, teda vendety, medzi rôznymi skupinami a klanmi, aby potrestali zločincov. My to už nerobíme a je to tak lepšie. S veľkým znepokojením sledujem, ako teraz masovo dovážame tejto archaický spôsob správania, nevítaný relikt z minulosti, spolu s masovou imigráciou z klanových kultúr Blízkeho východu, kde sú takéto krvavé pomsty bežné aj dnes.
Kľúčovým rozdielom je, že zatiaľ čo Škandinávci v spoločnosti pred vznikom štátu, pred 1200 až 1400 rokmi, praktizovali krvavú pomstu, neskôr sa dokázali vyvinúť a takéto praktiky opustiť. Moslimovia takéto správanie zachovali a zároveň čiastočne schválili prostredníctvom vývoja islamského práva šaría, ktoré bolo následne zafixované tým, že bolo povýšené na status božieho zákona, platného v zásade pre všetky časy a všetky miesta. V Koráne sa spomína koncepcia krvných peňazí za zabitie ľudí a Arabi ju v niektorých prípadoch praktizujú dodnes.
Postavenie islamského práva je jedným z najjasnejších prípadov, kde je islamská kultúra silne spiatočnícka vo veľmi negatívnom zmysle slova a niekedy tým trpí aj dnes. Jedným z arabských slov, ktoré by sa dalo preložiť ako „inovácia“, je bidá a má skôr veľmi negatívny význam. Pôvodne sa pravdepodobne používalo hlavne pre inovácie alebo novinky v náboženskom a sociálnom zmysle, ale takýto spôsob myslenia sa môže ľahko preniesť aj do oblasti vedy a techniky a brániť pokroku v týchto dôležitých oblastiach. Historik Bernard Lewis o tom písal vo svojich knihách a jeho analýza predstavuje jednu z najsilnejších častí jeho diela.
Číňania si udržali silný organický pocit spojenia s minulosťou, čo je jedným z hlavných dôvodov, prečo ich civilizácia pretrvala niekoľko tisícročí v rozpoznateľnej podobe. Tento pocit kultúrnej kontinuity, s kombináciou konfuciánskych, taoistických a budhistických impulzov, bol oslabený (ale nie úplne zničený) generáciami komunistickej vlády. Komunisti pod vedením Maa predstavovali extrémny prípad postoja „história je nezmysel“, podľa ktorého minulosť nie je len zmiešaným vrecom, ale predstavuje absolútne zlo, ktoré musí byť doslova rozdrvené, aby uvoľnilo miesto „pokroku“. Takéto úplné odmietnutie všetkého, čo vaši predkovia robili alebo si mysleli, je zjavne prehnané a očividne škodlivé. Kultúrna revolúcia spôsobila Číne veľké škody.
Na druhej strane má čínska kultúra tiež veľmi dlhú a silnú tradíciu uctievania predkov. Hoci takéto praktiky môžu byť v rozpore s kresťanskými doktrínami, tieto tradície dodržiava aj mnoho čínskych kresťanov v modernom svete, čo spôsobovalo prvým európskym kresťanským misionárom v Číne veľké ťažkosti.
Nie som ani Číňan, ani kresťan. Vidím však potenciál, že takéto praktiky, najmä v kombinácii so slepou poslušnosťou voči autoritám, môžu niekedy predstavovať prekážku slobodného myslenia. Čítal som, napríklad, o prípadoch z minulosti, keď čínsky cisársky lekár musel doslova uctievať svojho predchodcu. Nemusíte byť náboženský fanatik, aby ste pochopili, že takýto spôsob myslenia môže potenciálne brániť inováciám.
Islamská kultúra hľadí dozadu do údajne slávnej minulosti, ktorú chce dnes napodobniť. Nebezpečnou stránkou tohto spôsobu uvažovania je, že táto minulosť bola obdobím násilných výbojov a agresívnej vojenskej expanzie. Ich náboženské doktríny totiž stanovujú, že moslimovia sú predurčení Stvoriteľom vesmíru, aby priviedli všetky národy pod svoju vládu. Tí, ktorí sa im bránia, sú silami zla, ktoré si zaslúžia byť nemilosrdne rozdrvené. V islame teda existuje „pokrok“, ale „pokrok“ je synonymom islamského práva a islamskej vlády.
Aj keby ste boli Číňanom, ktorý sa striktne drží Konfuciovho učenia, neverili by ste tomu, že všetky národy na svete by sa mali natrvalo obrátiť na Konfuciovo učenie, v prípade potreby aj silou. Zbožný konfucianista neverí, že by mal systematicky kopírovať každú bežnú vec, ktorú Konfucius robil pred tisícročiami, dokonca ani spôsob, akým súložil alebo chodil na toaletu. Určite neveríte, že každý jeden človek na planéte Zem, ktorý sa posmieva Konfuciovi básňou alebo karikatúrou, si zaslúži, aby mu podrezali hrdlo.
Koncept džihádu, ktorý je medzi všetkými hlavnými svetovými náboženstvami jedinečný pre islam, stanovuje, že moslimovia by sa mali neúprosne snažiť o to, aby obrátili celý svet na učenie Mohameda, v prípade potreby aj silou. Zbožný moslim verí, že jeho prorok je hodný napodobňovania vo všetkom a za každých okolností, dokonca aj v tom, ako súložil alebo chodil na toaletu. Zbožný nasledovník Mohameda je ochotný riskovať svoj život, aby umlčal každého na planéte Zem, kto sa posmieva Mohamedovi básňou alebo karikatúrou, v prípade potreby aj podrezaním hrdla. Je to predovšetkým táto špecifická zložka jeho učenia, ktorá robí islam jedinečným a úprimne povedané, jedinečne nebezpečným.
Áno, existujú aspekty islamskej kultúry, ktoré sa pozerajú do minulosti a môžu brániť pozitívnemu pokroku. Moslimovia sa však pozerajú späť na minulosť plnú vojen a násilných výbojov, ktoré chcú v budúcnosti zopakovať. V tomto zmysle je islamská kultúra tiež silno orientovaná na budúcnosť. Problém je to, na čo sa teší: budúcnosť globálneho džihádu, s cieľom nastoliť islamskú vládu a prevahu nad každým národom, kultúrou a vierou, v prípade potreby aj hrubou silou; budúcnosť, v ktorej všetky kultúry nahradí a vytlačí arabsko-islamská kultúra; a budúcnosť, v ktorej bude celosvetovo zrušená sloboda prejavu týkajúca sa všetkých aspektov islamského učenia, vrátane slov a skutkov Mohameda. Zatiaľ čo aspekty islamskej kultúry zamerané na minulosť sú problémom hlavne pre samotných moslimov, pretože ich brzdia, túžba po budúcej globálnej nadvláde robí z islamského džihádu problém pre všetkých ostatných a trvalú hrozbu pre slobodu a bezpečnosť celého ľudstva.
Na Západe sa islamské náboženstvo v minulosti niekedy označovalo ako „mohamedánstvo“ a jeho stúpenci sa nazývali „mohamedáni“. Dnes sa to považuje za bigotnosť. Skutočnosť, že Mohamedovo náboženstvo sa nazýva „islam“, zatiaľ čo systém viery konfucianizmu je pomenovaný po svojom zakladateľovi Konfuciovi, môže vyvolať dojem, že islam sa zameriava na osobnosť Mohameda menej než konfucianizmus na osobnosť Konfucia.
Ale jednoduchou pravdou je, že zbožný moslim sa aj tými najmenšími detailmi Mohamedovho údajného života zaoberá oveľa viac, ako sa aj ten najzbožnejší konfucionista kedy zaoberal životom Konfucia. Z tohto pohľadu nie je úplne nesprávne označovať túto vieru ako „mohamedánstvo“ a jej stúpencov ako „mohamedánov“.
Kresťanské náboženstvo je pomenované po Ježišovi Nazaretskom, alebo Ježišovi Kristovi, ako ho nazývajú kresťania. Moslimovia tvrdia, že hoci Mohamed dostal božské poslanie, ktoré zmenilo svet, on sám nebol božského pôvodu, ani „synom božím“, ako tomu veria kresťania v prípade Ježiša Krista. Iróniou však je, že islam kladie oveľa väčší dôraz na oslavovanie a napodobňovanie aj tých najmenších detailov údajného života Mohameda pred 1400 rokmi, ako kresťanstvo na napodobňovanie každého jedného činu, ktorý Ježiš vykonal pred 2000 rokmi. Dokonca by sa dalo tvrdiť, že islam je oveľa viac posadnutý večným napodobňovaním každého jedného aspektu údajného života a správania konkrétneho, údajne „dokonalého“ človeka, než prakticky ktorékoľvek iné hlavné náboženstvo v celej ľudskej histórii.
Hovorím „údajnom živote“, lebo niektorí súčasní západní akademici vyslovili vážne pochybnosti o tom, či Mohamed, tak ako ho prezentujú islamské texty, vôbec existoval. Mohol byť čiastočne alebo úplne vymyslenou postavou. Ak je to pravda, ironicky by to znamenalo, že viac ako jeden z piatich ľudí na Zemi trávi svoj život napodobňovaním údajného správania človeka, ktorý možno nikdy neexistoval tak, ako je dnes prezentovaný.
Všetky národy chcú, aby ich ľudia boli silní a na čele ľudských úspechov. Japonci chcú silné Japonsko, Indovia chcú silnú Indiu a tak ďalej. Číňania tradične považovali svoj národ za „Ríšu stredu“, prirodzené centrum sveta. Mnohí čínski nacionalisti teraz pravdepodobne chcú obnoviť to, čo považujú za ekonomickú a politickú silu Číny, rovnako ako aj kultúrnu slávu. To je len prirodzené. Nechcú však napádať, dobývať a kolonizovať všetky ostatné krajiny na planéte, zničiť ich kultúru a nahradiť ju svojou vlastnou. Zbožní moslimovia všetky tieto veci chcú, keďže im to prikazuje ich náboženstvo.
Ako Škandinávec a Európan chcem, aby môj národ prosperoval a môj kontinent bol silný. Ak by som však neochotne musel žiť vo svete, kde by moja civilizácia už nebola najsilnejšia, radšej by som si vybral svet, v ktorom by vedúcu úlohu zohrávala čínska civilizácia, ako svet ovládaný islamom. Číňania a iní nemoslimskí Ázijčania, ako Japonci, Kórejčania a Vietnamci, ktorí navštevujú Európu ako turisti, sa často skutočne zaujímajú o naše umelecké artefakty a pamiatky dynamickej minulosti Európy. Nemajú kultúre presvedčenia, ktoré by zakazovali existenciu našich obrazov alebo sôch a netúžia ich zničiť. (Poznámka prekladateľa – ak autor chce vedieť, ako by vyzerala čínska hegemónia nad svetom, môže si o tom prečítať v knihe Storočný maratón od Michaela Pillsburyho. Kniha je dostupná aj v češtine – pozn. prekl.)
Európska kultúra a ľudská civilizácia ako celok by mohli prežiť obdobie čínskej nadvlády. Nemuseli by však prežiť globálnu nadvládu islamu, ktorá by nielen zničila umeleckú tvorivosť, ale pravdepodobne by aj globálne spomalila rozvoj vedy a techniky.
Prevzaté z https://gatesofvienna.net/2013/05/chinese-culture-and-the-uniqueness-of-islamic-jihad/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára